Recenzia publicistu Róberta Pospiša na koprodukčnú novinku Colette. Scenár Arnošta Lustiga sfilmoval český režisér Milan Cieslar.
Dobré umenie je zrkadlom duše. Núti nás pýtať sa, a to aj vtedy ak sú odpovede bolestivé. Hanba, pocit bezradnosti a prehodnotenie vlastného rebríčka hodnôt. Klišé z naivného textu ziskuchtivého distribútora dnes divákov skôr odrádza ako láka do kinosál. „Všetko dobré a dôležité už bolo nakrútené,“ tvrdia mnohí krčmoví mudráci. „Načo sú ďalšie filmy o tragédiách ľudskej civilizácie? Depresie a smútku je predsa dosť aj bez toho,“ prikyvujú ich umenia znalí spoločníci. Áno, filmov o Druhej svetovej vojne a Holokauste sa už nakrútilo naozaj mnoho. Stačí to ale? Odpoveď je nekompromisná. Nestačí. Každý príbeh si zaslúži byť vypočutý. Tie, ktoré pochádzali z pera spisovateľa, scenáristu a muža, ktorý prežil tri koncentračné tábory nepatrili do kategórie úsmevných ani láskavých. Arnošt Lustig prežil peklo. Bez preháňania sa vďaka tomu zaradil medzi najdôležitejších kronikárov hrôz Holokaustu. Lustig sa osudovej témy nepustil až do svojej smrti v roku 2011. Dôkazom toho je filmová novinka Colette režiséra Milana Cieslara.
Lustigov scenár dokončil po jeho smrti samotný režisér. Možno práve preto v sebe Colette nemá takú naliehavosť ako skvosty Démanty noci, Modlitba pro Kateřinu Horovitzovou a Dita Saxová. To ale neznamená, že film Milana Cieslara nestojí za návštevu kina. Príbeh lásky uprostred pekla koncentračného tábora v Osvienčime je ďalším dôležitým svedectvom nepochopiteľnej ľudskej krutosti. Téma Holokaustu poznačila aj tvorbu českého režiséra. Novinkou Colette totiž Cieslar uzatvára trilógiu, ktorá začala filmom Prameň života z roku 2000 a pokračovala o päť rokov neskôr Krvou zmiznutého. Medzinárodné obsadenie, veľkolepá výprava a silná predloha. Snahu o zachytenie autentickej atmosféry koncentračného tábora podporili aj vizuálne efekty. Desivý dym z neustále horiacich komínov je taký skutočný, že pripomína víziu z pekla. Pekla, ktoré stvoril človek. V jeho srdci sa mladý žid Vili zamiluje do belgickej židovky Colette. Je to láska na prvý pohľad. Na dnešného diváka môže jej priebeh pôsobiť naivne a absurdne zároveň. Dvaja mladí ľudia, ktorí sa v podstate nepoznajú, prežívajú najsilnejší emóciu ľudského života. Ten však v Osvienčime nemal žiadnu cenu. Aj preto o citoch Viliho a Colette jednoducho nemôžeme pochybovať. Aj pri písaní svojho posledného scenára vychádzal Lustig z autobiografických zážitkov. Vďaka nim nás Milan Cieslar prevedie pracovnou hierarchiou celého tábora. Kto ukradne chlieb, zomrie. Kto nepozdraví nemeckého dôstojníka, zomrie. Kto je chorý, alebo slabý, zomrie. Krása židovského dievčaťa je prekliatím, s ktorým Colette bojuje v nemeckej posteli. Morálka a dôstojnosť sú za bránou tábora iba prázdnymi pojmami. Nie, v Osvienčime sa nedalo hovoriť o posúvané hraníc ľudskej krutosti. Žiadne hranice totiž neexistovali. Čistá láska obklopená prachom zo spopolnených tiel aj preto pôsobí ako najtvrdší diamant. Presne taký s akým sa Vili po vojne objaví v jednom newyorskom klenotníctve. Vo filme českého režiséra symbolizuje najtvrdší nerast viac ako dôstojnú povojnovú budúcnosť. „Kúp si za neho ďalší deň,“ šepká Colette svojmu dobitému milencovi. Nie je podstatné, či sa postavám Arnošta Lustiga nakoniec podarí zachrániť a dožiť po svojom boku. Romantický záver prenecháva film desiatkam titulov s nič nehovoriacimi plagátmi. „Láska je silnejšia ako smrť,“ vraví podtitul príbehu, ktorý nechce citovo vydierať diváka. A to je najsilnejší tromf záveru Cieslarovej trilógie. Vo chvíli, keď si zvyknete na umieranie postáv, krutosť dozorcov a všadeprítomný prach z nemilosrdných komínov, pochopíte, že filmov o Holokauste nebude nikdy dosť. Každý z nich nám totiž ukazuje čisté zlo. Zlo, ktoré nemá tvár diabla ale človeka.
Colette nie je československým filmom roka. Ani najsilnejšou cestou do minulosti, ktorá poznačila naše dejiny. Zbytočne natiahnutá minutáž a deravý scenár poznačený smrťou autora nedokážu diváka vtiahnuť natoľko, aby na film po čase nezabudol. Na sile mu uberá aj predabovanie postáv. Napriek tomu si novinka Milana Cieslara nezaslúži negatívne hodnotenie. Nie z úcty k téme, ale vďaka posolstvu, ktoré ukrýva. „Myslíš si, že týchto bude ešte zaujímať Holokaust?,“ pýta sa na bytovom večierku mladých Newyorčanov syn otca, ktorý dokázal uniknúť smrti. Kým sa budú nakrúcať filmy ako Colette, čítať knihy Arnošta Lustiga a ľudia nebudú zakrývať zrkadlo vlastnej minulosti o odpoveď sa báť nemusíme.
https://www.citylife.sk/film/colette
Robert Pospiš