V popoludní na Devíne vás čaká nová filmová recenzia publicistu Róberta Pospiša. Tento krát pôjde o víťaza festivalu v Benátkach, film Pieta oceňovaného kórejského režiséra Ki-duk Kima.
Ocenenia zo slávnych festivalov majú vo filmovom biznise stále veľkú váhu. Fungujú ako výborná reklama, garancia kvality aj divácka skúška. Ak ste ocenený titul nepochopili je to vaša chyba. Preto sa rozčarovaná väčšina kinosály po skončení projekcie radšej vyjadruje opatrne. Ak je však film priveľkou výzvou, nájdu sa aj odvážlivci na úteku. Pieta kultového režiséra Ki-duk Kima takouto výzvou bezpochyby je. Kórejský filmár, ktorý má na svojom konte skvosty ako Ostrov, Jar, leto, jeseň, zima... a jar, alebo Samaritánka získal za novinku hlavnú cenu z filmového festivalu v Benátkach. Zlatý lev mu otvoril cestu aj do slovenských kín. Ak by podobný film nakrútil neznámy režisér, nemal by v našej distribúcii šancu. Pieta je krutá, plná nenávisti a smútku. Napriek tomu sa na ňu oplatí vybrať do kina. Ak na to máte odvahu.
Kim nikdy nenakrúcal jednoduché filmy. Jeho poetika je nezrozumiteľná, plná absurdných zvratov, ktoré však dokážu fungovať v dokonalej harmónií. Dôležitá osobnosť súčasnej kinematografie sa dlho vyhýbala filmovému svetu. Za všetko hovorí samotný text distribútora: „Ki-duk Kim sa po sérií tuctových festivalových titulov a niekoľkoročnému úteku z civilizácie vracia na výslnie.“ Nie, toto nie je návrat režiséra, ktorý pochopil, že v súčasnosti mu už príbehy bez jasne uchopiteľného deja tak ľahko neprejdú. Kimovi sú nenároční diváci naďalej ukradnutí. Aj preto sa o ňom často hovorí ako o snobskom filmárovi. Pieta nie je jeho najlepším filmom, no určite patrí k tým vydarenejším. O diváckom pôžitku sa však dá hovoriť iba so zaťatými zubami. Nesympatický hlavný hrdina a brutalita. Prečo sa vybrať do kina na film, ktorý je doslova nepríjemný? Logická odpoveď sa v prípade Piety hľadá veľmi ťažko. Ale práve o tom je dobrá kinematografia. A do nej môžeme Kimovu novinku zaradiť aj napriek všetkým výčitkám. Živí sa vymáhaním dlhov a je v tom dobrý. Ak dlžník nemá peniaze, jednoducho ho zraní a zoberie peniaze za poistku. Požičiavajú si však iba tí, ktorí nič nemajú. Po návšteve hlavného hrdinu sa z nich preto stávajú invalidi. Pracujúca trieda, ktorú neustále zdiera štát aj zákazníci. Kimova kritika kapitalizmu nemohla byť evidentnejšia. Peniaze sú najväčšie zlo. Sú ale začiatkom všetkého. Láska, nenávisť, pomsta. Aj oni podľa kórejského režiséra vyvierajú z potreby po majetku. Hlavná postava jeho novinky však funguje mimo nášho sveta. Duševne narušený tridsiatnik obklopený násilím a ľudským utrpením. Zvykol si na prosenie, slzy aj samovraždy. Nič pre neho nie je sväté a preto nerozumie obetavosti a láske rodiny. Všetko sa zmení vo chvíli, keď na dvere zaklope neznáma žena. Predstaví sa ako vymáhateľova stratená matka a prosí o odpustenie. Presne tak ako zúfalí dlžníci. Ani ona neujde hnevu a agresii muža, ktorý je stále malým chlapcom. Zvrhlosť kapitalizmu a nenahraditeľný význam rodiny. To sú dve hlavné roviny Kimovej Piety. Hlavný hrdina sa medzi nimi pohybuje s neohrabanosťou unaveného zvieraťa. Násilie je iba filter jeho pocitov. Ak to divák pochopí, brutálne explicitné zábery prestanú pôsobiť šokujúco. Na povrch sa začne dostávať duša hrdinu, ktorý bol na začiatku filmu monštrom. „Je mi ho ľúto,“ povie žena-matka v jednej z posledných scén. Tá záverečná je tichá a nemilosrdná a napriek tomu pôsobí krehko a smutne. Kvôli nej sa oplatí vidieť najnovší film Ki-duk Kima až do konca.
Bezduchá a zbytočne surová zlátanina, alebo citlivá dráma s originálnym hrdinom? Plagát Piety je metaforou na Michelangelovu maľbu Trúchliaca Panna Mária s mŕtvym Ježišom. Matka a jej mŕtvy syn v objatí, ktoré nikdy neskončí. Neexistuje čas, peniaze, ani jednoznačné zlo. Iba láska a utrpenie. Pieta je poetickým výjavom z nepoetického sveta. Nenadchne a nepresvedčí svojou formou. Víťaz Benátskeho festivalu si nepotrpí na originálnu kameru, rozsiahle dialógy ani pulzujúcu hudbu. Ki-duk Kim nakrútil ďalší film pre seba. Ale znova o nás.
Róbert Pospiš.