Dokumentárny film patrí k najúspešnejším vývozným artiklom slovenského umenia. Teší sa diváckej obľube a pravidelne získava ocenenia na zahraničných festivaloch. Zaslúžene. Možno práve preto netrpí slovenský dokument nedôverou divákov, ktorá v posledných rokoch škodí našim hraným filmom. Štatistiky návštevnosti hovoria jasnou rečou. Depresia a nešťastie nepatria do veľkých sál. Filmy bez nádeje sa u nás predávajú ťažšie ako originálne hudobné nosiče. Pochopili to aj režiséri Peter Kerekes, Ivan Ostrochovský a Pavol Pekarčík. Výsledkom ich spolupráce je dokumentárny film Zamatoví teroristi, ktorý sa práve dostáva do našich kín.
Nenechajte sa spliesť názvom. Ak čakáte politický dokument, alebo sociálnu sondu do života zločincov, budete sklamaní. Aj preto Zamatoví teroristi minimálne zavádzajú zvedavého diváka. Tri hlavné postavy, tri rozdielne príbehy, traja režiséri. Zaujímavý nápad talentovaných filmárov nemá snahu o komplexnú výpoveď. Pripomína skôr knihu zloženú z troch rozsiahlejších poviedok. Divák sa však nedozvie na základe čoho, si režisérska trojica rozdelila svojich hrdinov. Všetkých spája nenávisť k bývalému režimu a pobyt vo väzenskej cele. Nie sú to intelektuáli ani veľkohubí moralisti. Obyčajné chlapi, ktorí sa nebáli bojovať za svoj názor. Označenie teroristi pôsobí v kombinácií s ich snahou o sabotovanie komunistického režimu absurdne a komicky zároveň. Každý obludný systém však musí mať svoje exemplárne obete. Ten komunistický si okrem iných vybral aj Stana, Františka a Vladimíra. Nebola to skúsenosť, na ktorú by Zamatoví teroristi dokázali zabudnúť spolu s pádom režimu. Jeden ju znáša s tichom, druhý o nej naliehavo rozpráva synom a tretí pokračuje v boji za demokraciu dodnes. Ak vás zaujíma detailná analýza neúspešných pokusov o oslabenie režimu, výpovede svedkov, alebo vyšetrovateľov, ste opäť na zlej adrese. Kerekes, Ostrochovský a Pekarčík nenakrútili film o troch politických väzňoch. Prvoradé pre nich bolo súčasné prežívanie teroristov bojujúcich za demokraciu. Potetovaný robotník s láskavým úsmevom a svojským pohľadom na partnerský život. Nikdy sa neoženil, no stále hľadá tú právu. V osemdesiatych rokoch chcel v Seredi vyhodiť do vzduchu tribúnu pripravenú na oslavu 1. mája. „Nemal som rád komunistov,“ vyhlási pri maľovaní steny a pokračuje v práci. Vitálny František je iný prípad. Jeho útok na režim bol prepracovaným plánom, ktorý mala podporiť spolupráca so západom. Nepodporila a František skončil vo väzení. Dnes má dvoch synov a starostlivú manželku. Vo chvíli, keď rozpráva o nevydarenom pokuse o oslabenie režimu do neho vstúpi duch bojovníka. Aj napriek dlhoročnej väzbe a strate vtedajšej partnerky dodnes verí, že jeho snaha mala význam. Mlčanie znamená súhlas. Posledný z trojice Zamatových teroristov sa týmto heslom riadi rovnako nekompromisne aj v súčasnosti. Vladimír Hučín patrí k najaktívnejším bojovníkom proti zločinom komunizmu. Prednáša, vydáva publikácie a neustále komentuje politické dianie našich českých susedov. Aj preto pôsobí jeho príbeh najnaliehavejšie. Nie je komickou postavičkou ani falošným hrdinom. Spoločnosť mu v dokumente okrem havrana robí aj mladé dievča. Niekoľkokrát ju napadli neonacisti a tak sa chce naučiť brániť. Lepšieho učiteľa si vybrať nemohla. Do filmu vstúpila náhodne, vďaka kastingu, no napriek tomu jej patrí posledný záber Zamatových teroristov. Na rade je totiž nová generácia bojovníkov za slobodu.
„Hrdinom sa neďakuje,“ povie Vladimír po vdýchnutí hélia. Jeho hlas pôsobí komicky aj napriek naliehavosti vyslovenej myšlienky. Ak ju divák pochopí, spôsob podania je druhoradý. Ak. A to je najväčší problém slovenskej dokumentárnej novinky. Zamatoví teroristi sa po celý čas zmietajú medzi drámou, komédiou a romantikou. Zmätený divák sa preto po skončení filmu môže oprávnene spýtať: „O čom to vlastne bolo?.“ Herecké výkony nehercov nemusia vždy dopadnúť najlepšie. Nepomôže ani výborná kamera Martina Kollára. Celý film vraj natáčala trojica režisérov spoločne. Možno práve preto je záverečná výpoveď Zamatových hrdinov taká neplnohodnotná.
Róbert pospiš