Prinášame Vám novú filmovú recenziu publicistu Róberta Pospiša. Tento krát pôjde o film Pena Dní, ktorý podľa legendárnej predlohy Borisa Viana nakrútil francúzsky režisér Michel Gondry.
Neopísateľné fascinuje. Láska, bolesť, šťastie. Zachytiť ich aspoň na moment, o to sa snažili géniovia umenia. Hudba, literatúra, obraz, alebo film. V pamäti nám zostávajú vďaka nekončiacej túžbe tvorcov. Túžbe povedať viac. Nie, nič sa nezmenilo. Aj v dnešnej dobe vznikajú klenoty, ktoré vás prinútia stíchnuť. Kultový román Pena dní multitalentovaného Borisa Viana spôsobil v polovici minulého storočia obrovský rozruch. Básnik, spisovateľ, hudobník, herec a maliar v jednej osobe dokázal opísať chaos vnútorného prežívania. Sám ho totiž prežíval. Smrť si Viana našla v roku 1959 pri premietaní sfilmovanej verzie ďalšieho legendárneho diela Napľujem na vaše hroby. Jeho odkaz ale umlčať nedokázala. Vianove knihy sa dodnes vydávajú v úspešných reedíciách a stále priťahujú nových čitateľov. Román Pena dní je tou najslávnejšou z nich. Zásadne ovplyvnil aj tvorbu oceňovaného režiséra Michela Gondryho. Jeho filmy Večný svit nepoškvrnenej mysle a Náuka o snoch boli nádhernou poklonou Vianovmu umeleckému svetu. Na najintímnejšie stretnutie so svojim hrdinom sa Gondry pripravoval niekoľko rokov. „Nesfilmovateľná predloha,“ tvrdili kritici o nápade nakrútiť neuchopiteľnú Penu dní. Michel Gondry to skúsil a určite nezlyhal.
Francúzske filmy sa v našich kinách tešia veľkej obľube. Melancholická atmosféra, citlivá hudba a atraktívne prostredie. Ochranné značky kinematografie krajiny Galského kohúta fungujú lepšie ako naivný text distribučnej spoločnosti. Ak sa navyše v hlavných úlohách objavia obľúbení herci, o uspokojivý komerčný úspech by malo byť postarané. Audrey Tautou a Romain Duris nimi bezpochyby sú. Michel Gondry si vždy dával pozor na výborné obsadenie a ani tentokrát nešliapol vedľa. Najväčšou výzvou však bola samotná predloha. Vianov jazyk totiž nedodržuje zaužívané pravidlá filmového rozprávania. Pena dní stojí a padá na čitateľovej fantázií, na schopnosti prijať neprijateľné. Ak vás kniha nebaví, odložíte ju. S filmom je to náročnejšie. Kinosála sa po niekoľkých minútach premieňa na arénu. Otázka je jasná: „Kto ustojí tento súboj až do konca?“ Nie preto, že by bola Pena dní zlým filmom. Michel Gondry robil, čo mohol a obstál so cťou. Problémom je dnešný divák. Zvykli sme si na jasné posolstvá, dynamický strih a príjemnú minutáž. Všetko ostatné spadá do kategórie “artového filmu“. S hravosťou a snahou o originalitu to totiž netreba preháňať. Prečo? Jednoduchá otázka, ktorá vás v prípade Peny dní delí od intenzívneho zážitku. Ak začnete film analyzovať podľa súčasných kritérií na oscarovú drámu, budete z kina odchádzať sklamaní. Colin žije v byte, ktorý pripomína vlakový vozeň. Spoločnosť mu okrem snaživého kuchára robí hovoriaca myš. Jeho najlepší priateľ je posadnutý tvorbou spisovateľa Jeana Sola Partrea, ktorého citáty pôsobia silnejšie ako najnávykovejšie narkotiká. Colin ho má napriek jeho intelektuálnej závislosti rád a občas jeho návyk kamarátsky podporí. Svet bohémy v tej najkrištáľovejšej podobe. Intenzívne dni plné nekonečného šťastia. Nič nie je nemožné. Nič. Colinovi nechýbajú peniaze ani priatelia. Iba láska. Láska, ktorá ponorí farebný svet do tmy. Chloé. Krehká ako ľad na jarnom jazere. Zamilovať sa znamená obetovať. Prečo iné sa oplatí žiť aj zomrieť? Nie, predloha Borisa Viana nestratila nič zo svojej naliehavosti. Je nádherná a nemilosrdná zároveň. Pohltí, aby mohla znechutiť a šokovať. Jej podstatou je ale krása. Krása Peny dní.
Film, ktorý vyvoláva jednoznačné reakcie nie je zaujímavý. Tak fungovala francúzska kinematografia v časoch Borisa Viana. Načo dokola nakrúcať rovnaké príbehy s iným obsadením? Prekvapenie, veď na ňom stojí zážitok, ktorý v nás ostáva dlhšie ako jednu sezónu. Michel Gondry natočil film z inej éry. „Hrozná hlúposť, prvý film, na ktorom som zaspal,“ odznelo v debate o nesfilmovateľnom klenote. Pena dní sa nedá pochopiť s jednoznačnosťou, ktorú čoraz viac potrebujeme po odchode z kinosály. Michel Gondry nenakrútil intelektuálny, “artový“ ani snobský film. Chcel zachytiť neuchopiteľné, rovnako ako kedysi Boris Vian. „Chce sa nám ale ešte chytať Pena dní?,“ to je tá najdôležitejšia otázka pred návštevou jedného z najoriginálnejších filmov posledného obdobia.
Robert Pospiš