„Filmárska pýcha je tenký ľad. Bruno Dumont mohol nakrútiť silný film, musel by ale prekročiť vlastný tieň. S príbehom Camille Claudel sa zahráva rovnako ako kedysi Auguste Rodin“, píše ďalej vo svojej recenzii filmu Camille Claudel 1915 francúzskeho režiséra a scenáristu Bruna Dumonta publicista Róbert Pospiš.
Aj osobnosti vymierajú. Rovnako ako rastliny alebo živočíšne druhy. Nezabije ich zmena podmienok ani túžba po technologickom pokroku. Sú to dejiny, ktoré rozhodnú, kto odíde do zabudnutia. Nepomôže ani klišé o nezáujme súčasnej generácie. Čas je nemilosrdný sudca. Sochárke Camille Claudel ale dovolil prežiť. To, že jej meno zrejme nič nehovorí väčšine nášho obyvateľstva nič neznamená. Príbeh ženy, ktorá navždy zostane milenkou veľkého Augusta Rodina je rovnako dramatický ako jej umenie. Francúzsky režisér Bruno Dumont sa ho rozhodol vyrozprávať po svojom. Tvrdohlavo a bez ohľadu na diváka. Jediným atraktívnym esom sugestívneho filmára je tvár Juliette Binoche. Tá do kinosál určite priláka niekoľko odhodlaných zvedavcov. Stačí to ale na silnú výpoveď o osude ženy, ktorá si nezaslúži zabudnutie?
Nestačí. Vnútorné prežívanie človeka je mimoriadne náročnou a zároveň krehkou výzvou pre každého filmára. Bruno Dumont sa jej nikdy nebál. Pokrčené osudy ho priťahovali od začiatku kariéry. Násilníci, obete, psychicky narušení. To sú hrdinovia filmografie režiséra, ktorý vždy kráčal proti prúdu. Aj preto sa u nás jeho filmy nikdy nedostali do veľkých sál. Komorný príbeh patrí do komorného priestoru. Filmový biznis má jasné pravidlá a postava psychicky narušenej sochárky rozhodne nepatrí do jeho prvej ligy. Prečo? Jednoduchá otázka, ktorá znepokojí mnohých teoretikov “vyššieho“ umenia. Prečo by príbeh ženy, ktorá patrila k najslávnejším osobnostiam svojej éry nemohol zaujímať aj dnešného diváka? Schovávanie za sofistikovanú výpoveď nie je odpoveďou. Camille Claudel bola dlhé roky milenkou jedného z najväčších sochárov všetkých čias. Rodin ju však nemiloval iba kvôli kráse. Obdivoval jej talent. Spoločnú umeleckú cestu však ukončili obavy muža, ktorý sa bál prekročenia vlastného tieňa. Claudel sa mu postupne začala vyrovnávať a v mnohom ho dokonca prekonala. Rodin sa rozhodol pre mimoriadne radikálne ukončenie ich vzťahu, z ktorého sa Camille nikdy nespamätala. Zničila veľké množstvo svojich diel a uzavrela sa do seba. Narastajúca paranoja a blúznenie si vyžiadali svoju daň. Claudel stratila svoj dar. Hospitalizácia do ústavu pre duševne chorých bola nevyhnutná. V roku 1913 nastúpila pod tlakom svojej rodiny na psychiatrickú kliniku vo Ville-Évrard. Poslednú cestu v živote Camille Claudel si vyžiadal postup nemeckých vojsk. 7. septembra 1914 bola sochárka evakuovaná na kliniku v Montfavet. Nič z toho sa ale v najnovšom filme Bruna Dumonta nedozviete. Číslo 1915 jasne odkazuje na rok, v ktorom sa odohráva jeho výrez z komplikovaného príbehu zlomenej ženy. Už to nie je ambiciózna umelkyňa s neochvejným sebavedomým. Po veľkom Rodinovi, horúčkovitej túžbe po tvorení a množstve obdivovateľov ani stopa. Iba bezútešné chodby liečebne a pokrivené tváre pacientov. Bruno Dumont vás pozýva medzi nich a zamkýna ťažkú olovenú bránu. „Poďte sa pozrieť ako dopadol jeden z najväčších talentov svojej éry,“ kričí zo zadnej rady skromne naplnenej kinosály. Žiadna nádej, radosť ani triumfálne finále. Iba vietor medzi stenami, výkriky a ťaživé ticho. Dlhé statické zábery sú osvedčenou pomôckou pre divácke zdieľanie vnútorných pocitov. Vyžadujú si však citlivé zaobchádzanie. Ak chce režisér poukázať na neviditeľné, musí odhadnúť ten správny čas. Ten však pre Dumonta predstavuje celú minutáž filmu. Stretnutia s mlčiacimi postavami preto po čase začnú pôsobiť samoúčelne. Čo sa skrýva za ich pohľadmi? Pýta sa zúfalý divák, no režisér mlčí rovnako ako jeho hrdinovia. Utrpenie bez kontextu stráca na naliehavosti. A to si osud Camille Claudel nezaslúži.
Filmárska pýcha je tenký ľad. Bruno Dumont mohol nakrútiť silný film, musel by ale prekročiť vlastný tieň. S príbehom Camille Claudel sa zahráva rovnako ako kedysi Auguste Rodin. Krehkosť a krásu jej duše drží pod studeným zámkom psychiatrickej liečebne. Vnímavému divákovi necháva iba jediné otvorené okno. Juliette Binoche. V jej očiach sa odohráva viac ako v nekonečných statických záberoch. Bez herečky, ktorá pochopila svoju postavu by bola Dumontova novinka iba pseudoartovým pokusom o získanie cien z nezávislých festivalov. Ak vás naozaj zaujíma osobnosť sochárky s tragickým osudom, pozrite si radšej dvadsaťpäť rokov starý film Camille Claudel režiséra Bruna Nuyttena.
Róbert Pospiš