Recenzia: Dozvuky Wladyslawa Pasikowského

Recenzia: Dozvuky Wladyslawa Pasikowského

Námet filmu Dozvuky poľského režiséra Wladyslawa Pasikowského v Poľsku vyvolal pohoršenie verejnosti a dotýka sa aj slovenskej spoločnosti. Čítajte recenziu Róberta Pospiša.   

História sa opakuje. Známa pravda z učebníc dejepisu už nespôsobuje rozruch. Sme v bezpečí. Ďaleko od krvavých konfliktov, ďaleko od umierajúcich detí a nebezpečných chorôb. Neznepokojí nás zahraničná rubrika novín ani krátky informačný blok televízneho spravodajstva. Európa žije svoj sen bez vojny. Mier. To slovo dnes nepredstavuje vysnený pocit, za ktorý sa oplatí bojovať. Rodia sa nové generácie. Nepotrebujú historickú pamäť iba bleskové novinky. Zabúdať sa ale nemá. Ani za cenu ťaživých tajomstiev. Potrebujeme poznať pravdu? Pýta sa poľský režisér Wladyslaw Pasikowski vo svojom najnovšom filme Dozvuky. Ten už stihol u našich severných susedov spôsobiť obrovský rozruch verejnosti. Zlo sa totiž nedá zahrabať pod zem. Do našich kín prichádza jeden z najdôležitejších filmov tohto roka.

Wladyslaw Pasikowski si nemohol vybrať lepší názov. Pre diváka mimo nášho regiónu budú Dozvuky iba ďalším európskym filmom s odkazom Druhej svetovej vojny. Silná myšlienka, dobrí herci a napätie. Kvalitný film s názorom. Tak by Dozvuky mohol ohodnotiť nezasiahnutý divák. Toho slovenského sa však týka rovnako ako poľského. Prenasledovanie, vyvražďovanie židov a následné arizovaného majetku nám totiž v časoch vojny nebolo cudzie. Téma, pred ktorou kráčali mnohí filmári po špičkách nestratila nič zo svojej dramatickosti. Ani po desaťročiach od skončenia vojny. Žijeme v mestách, v ktorých bola židovská menšina samozrejmosťou. Dnes ju pripomínajú pamätníky, poprípade spomienky starých rodičov. Wladyslaw Pasikowski sa ju však rozhodol vytiahnuť na svetlo. Príbeh svojho filmu navyše nevsadil do milosrdnej minulosti. Aj preto sa nemôžeme diviť, že jeho nekompromisný očistec spôsobil v Poľsku taký rozruch. Franciszek Kalina sa vracia z dvadsaťročnej emigrácie. V jeho rodnej dedine sa nič nezmenilo. Starci posedávajú pred krčmou, ženy sa starajú o záhradu a každovečerná návšteva miestneho kostola je samozrejmosťou. Nudná idyla tuctovej dediny. Presne takej, akých sú aj na Slovensku tisíce. Každý má svoje tajomstvá, aj Franciszkov brat. Stretnutie po rokoch neprebieha srdečne ani pateticky. Odišiel a všetko nechal tak. Neprišiel ani na pohreb vlastných rodičov. Hlavnými hrdinami Dozvukov však nie sú rozhádaní bratia. Takých filmov sme už videli mnoho. Poľský režisér ich využil iba ako spovedníkov, ktorí nedokázali skrývať zlo vlastnej minulosti. A to sa v našich končinách predsa nerobí.

Židovské náhrobky, ktoré sa začnú objavovať v poľskej dedine prinútia bratov pátrať po nepríjemnej historickej pravde. Agresia ostatných dedinčanov začína stúpať. Otázky, ktoré vyvierajú z krvavej minulosti sa totiž týkajú každého.  

Kto vyvraždil stovku bezbranných ľudí? Komu patrila pôda, na ktorej žijú dnešní dedinčania? Majetok je posvätný. Toto heslo vždy nekompromisne dodržiavali aj Slováci. Niektoré tajomstvá si treba zobrať do hrobu. Čo potom s tými, ktorí svoj posmrtný pokoj nikdy nenašli? Wladyslaw Pasikowski otvoril trinástu komnatu poľskej minulosti. „Tá téma je posledné veľké tabu súčasnej poľskej spoločnosti,“ povedal režisér na adresu ostrých reakcií pravicových kruhov. Film, ktorý začína ako ďalší príbeh z obyčajnej dediny končí apelom na historické svedomie. Áno aj na to naše.     

Dozvuky nie sú výpravným výletom do povojnového Poľska. Na silnú výpoveď stačia dvaja výrazní herci v hlavných úlohách. Vina, ktorá zasiahla takmer každé slovenské mesto padá aj na ich hlavu. Wladyslaw Pasikowski nenakrútil pohodlný film. Otázky, ktoré vyvoláva nemôžeme odbiť odvolaním sa na dobu našich predkov. Dnes je všetko inak. Žijeme predsa v slobode a tolerancii. Naozaj? Za pravdu treba bojovať. Aj keby nás mala udusiť. Dozvuky nie sú filmom pre povojnovú generáciu. Tá na vojnu nikdy nezabudne. Pamätať si musia tí, ktorí ju nezažili.

 

Róbert Pospiš

Rádio Devín

Živé vysielanie ??:??

Práve vysielame