V popoludní na Devíne na vás čaká ďalšia filmová recenzia publicistu Róberta Pospiša. Tento krát pôjde o očakávaný dokumentárny film Kauza Cervanová režiséra Robera Kirchoffa.
Spravodlivosť je slepá. Táto pravda nie je na Slovensku iba prázdnou frázou. Zvykli sme si na absurdné pomery v súdnictve, nepochopiteľné rozsudky a nepriestrelnú moc verejných činiteľov. Na Slovensku je to tak, mykne plecami rezignovaná masa. Ťaživá minulosť nikoho nezaujíma a výsledkom sú kauzy, ktoré sa môžu ťahať desaťročia. Jednou z nich je aj Kauza Cervanová. Prípad zavraždenej študentky medicíny a siedmych odsúdených mužov. Rozsudok z roku 1981 im dohromady udelil 108 rokov väzenia. Navrhnuté boli aj tri tresty smrti, ktorým sa dotyční vyhli iba o vlások. Kauza Cervanová však nie je jednoznačným prípadom krutej vraždy, ale symbolom nezáujmu slovenskej spoločnosti. Sfalšované priznania a chýbajúce dôkazy v kombinácií s vtedajšou mediálnou propagandou musia znepokojiť každého, kto verí v neomylnosť nášho súdnictva. Režisér Robert Kirchhoff v ňu neverí. Dokumentárnemu filmu o jednej z najvýraznejších káuz našej histórie obetoval osem rokov. Osem rokov hľadania nových dôkazov, svedkov a najmä odpovedí na to, ako zmrzačená spravodlivosť zmení životy siedmych ľudí.
Kauza Cervanová nie je filmom o Ľudmile Cervanovej. Jej život tragicky vyhasol v roku 1976. Zviazané telo ženy našli v riečke Čierna voda na okraji Kráľovej pri Senci. Tam začína aj Kirchoffov dokument. Trojica starých mužov rozpráva o dni, keď sa pod mostom objavila mŕtvola mladého dievčaťa. Dvaja z nich s rešpektom, akoby išlo o nevysvetliteľný úkaz. Tretí z nich, básnik, na otázku aká bola podľa neho príčina jej smrti odpovie: „Všetko je tajomstvo. Človek si musí vybrať, či bude veriť v tajomstvo, alebo absurdnosť.“ Odpoveď starca v prútenom kresle hovorí o prípade, ktorý v roku 1976 otriasol Československom viac ako by sa na prvý pohľad zdalo. Vražda Ľudmily Cervanovej nebola typickou udalosťou z čiernej kroniky, ale plnohodnotnou spoločenskou kauzou. Zasiahla vysoké politické kruhy, verejnosť aj nepripravené média. Vinníci sa objavili až po päťročnom vyšetrovaní. Siedmi chlapci mali Ľudmilu podľa socialistických súdov niekoľkokrát znásilniť a nakoniec zavraždiť. Zviazané telo hodili do rieky a spoliehali sa na to, že ich beštiálny navždy pochová voda. Verdikt bol nemilosrdný. Na spoločnosť mal pôsobiť aj ako jasný akt neľútostnej spravodlivosti. Nešlo totiž o tuctových vrahov. Každý z nich mal väzby na vtedajší politický aparát. Deti papalášov zaslúžene vo väzení. Spoločnosť mlčala. Šanca na nový proces prišla až v roku 1989. Nové dôkazy a absurdnosť rozsudku z roku 1981 zrazu hovorili jasnou rečou. Sedem mužov získalo vytúženú slobodu. Najabsurdnejšia časť celého procesu však prišla až v roku 2004. Obžalovaní boli napriek novým dôkazom a snahe obhajcu opäť odsúdení. Bezmocnosť a túžba po spravodlivosti. To sú dva najväčšie paradoxy najnovšieho filmu Roberta Kirchoffa. Kauza Cervanová je plná zložitých nadväzností, ktoré sa počas deväťdesiatych minút neustále nabaľujú. Divák musí byť v strehu, pretože si to Kirchoffov film zaslúži. Potom pochopí, že vražda Ľudmily Cervanovej nemá iba jednu, ale osem obetí. Je zrejmé, že Robert Kirchoff nepochybuje o nevinne siedmych mužov, ktorí nedokázali poraziť starý ani nový politický režim. Nie to komický dôkaz o absurdných pomeroch v našej krajine, ani akčný thriller o mocenskej korupcii. Kauza Cervanová nechce diváka ohúriť, ani konšpiračne poučiť o dierach v systéme. Zúfalstvo v očiach odsúdených a ich boj za spravodlivý rozsudok povedia viac ako hovoriace hlavy politických funkcionárov. Využiť každú možnosť, ktorá objasní pravdu. Detektor lži ani Najvyšší súd nestačili. O tom, či si ich slovenské dejiny zapamätajú ako vrahov môže rozhodnúť už len Európsky súd pre ľudské práva. Iba on a diváci filmu Kauza Cervanová.
Hlas spoločnosti je dôležitejší ako akýkoľvek politický tlak. Nedá sa umlčať, no o svoje slovo musí bojovať. Ticho nepresvedčí nikoho. Robert Kirchoff nemlčal. Nakrútil film, ktorý sa netýka iba ôsmich obetí Kauzy Cervanová. „Keď sa to mohlo stať im, môže sa to stať každému z nás.“ Na to bude divák myslieť po filme, ktorý sa neskončil záverečnými titulkami. Neukončí ho ani rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, nech bude akýkoľvek. Spravodlivosť je totiž slepá a minulosť sa opakuje.
