Recenzia – Jasmínine slzy
Meno, ktoré dokáže naplniť kinosály. Jeho fanúšikov často ani nezaujíma príbeh najnovšieho filmu. Jednoducho sa vyberú do kina. Podobných hrdinov kinematografie by ste dnes dokázali spočítať na prstoch jednej ruky. Woody Allen má medzi nimi kráľovské miesto. Má sedemdesiatsedem a filmové ceny už pre neho veľa neznamenajú. Napriek tomu ich ešte stále získava. Omnoho dôležitejší sú však oddaní diváci. Ich režisérsky favorit im každý rok ponúka nový príbeh, ktorý znamená viac ako len príjemnú hodinu a pol v prítmí kinosály. Allenove filmy totiž pripomínajú stretnutia so starým priateľom. Nevadí, že ste ho nevideli celý rok. Stále si totiž máte, čo povedať a navyše vás ešte dokáže prekvapiť. Presne tak ako Woody Allen s najnovším filmom Jasmínine slzy.
Allenovi fanúšikovia sa delia na dve zásadné skupiny. Tí, ktorí poznajú celú filmografiu a tí, ktorí newyorského patriota objavili až s filmom Vicky Cristina Barcelona. Tým druhým skvosty ako Hana a jej sestry, Manhattan, alebo Interiéry veľa nepovedia. Allena majú zafixovaného ako režiséra príjemných komédií na nedeľné odpoludnie spojené s nakupovaním a neskorým obedom. Sedemdesiatsedemročný filmár je však predovšetkým výborný dramatik. Ľudský charakter dokáže na plátne zachytiť s neomylnou presnosťou a nekompromisnosťou jeho obľúbenca Ingmara Bergmana. S novinkou Jasmínine slzy sa Woody Allen vracia do polohy, na ktorú spomínajú znalci jeho tvorby s nostalgiou. Žiadne roztomilé vtipkovanie, pekné zákutia európskych miest ani šťastný koniec. Diváci, ktorých text distribútora zláka na ďalšiu vydarenú komédiu roztržitého filmára budú tento krát zrejme sklamaní. Namiesto toho ich čaká chladnokrvný obraz doby, ktorá nás núti zachádzať do krajností. Jasmine mala všetko. Bohatého manžela, obrovský byt v centre New Yorku aj rešpekt miestnej smotánky. Starostlivá manželka, ktorá nemá vďaka charite, pilatesu a organizovaniu večierkov nikdy čas. Predstieraná zaneprázdnenosť a dôležitosť nie je v dnešnej spoločnosti ničím výnimočným. Filmárom však tieto fenomény dlho unikali. To, že príbeh ženy, ktorá prišla o ilúziu dokonalosti vlastného života nakrútil až sedemdesiatsedemročný režisér hovorí za veľa. Zvykli sme si na vytláčanie vlastných emócií, na klamstvá aj povrchnosť. Allen je ale zo starej školy a odmieta hrať podľa našich pokrčených pravidiel. Svoje postavy nešetrí, presne tak ako to robil vo svojom vrcholovom dramatickom období. Všetko však stavil na jednu kartou. Je ňou fantastická Cate Blanchett, ktorá si bez akýchkoľvek pochýb zaslúži ocenenie herečka roka. Tragédiu svojej postavy zvládla tak bravúrne, že Jasmine možno navždy zostane jej životnou úlohou. Vyniknúť však mohla iba vďaka výbornému obsadeniu ostatných charakterov. Sestra so smolou na neschopných mužov, neverný manžel s pochybným biznisom, neodbytný zubár, alebo až príliš dokonalý nápadník. Kruh, v ktorom krúži čoraz nervóznejšia Jasmine sa začne neľútostne zužovať. Alkohol, tabletky a spomienky na idylickú minulosť tento krát nevedú k úsmevnému rozuzleniu. „Modrý mesiac, videl si ma stáť samú, bez sna v mojom srdci,“ znie text obľúbenej skladby titulnej postavy. Ak sa v poslednej scéne filmu zadívate do očí Cate Blanchett pochopíte každé jej slovo. V živote a vo filmoch Woodyho Allena totiž neexistujú náhody.
Nečakajte sugestívnu sociálnu drámu plnú explicitného násilia. Allen na silný odkaz nepotrebuje extrémne postavy ani tragickú hudbu. Nie, Jasmínine slzy sú komorným filmom s trpkým koncom. Nehrajú sa na veľkú drámu a možno práve preto pôsobí Allenova novinka tak naliehavo. Ak sa chcete zasmiať, vyberte si radšej iný film. Jasmínine slzy sa totiž k pukancom a pokojnému víkendu veľmi nehodia.
Autor recenzie pre rádio Devín: Robert Pospiš