Kniha Je mŕtvy od oceňovaného slovenského spisovateľa Ballu je na pultoch kníhkupectiev už nejaký ten týždeň. Od decembra na ňu už vyšli viaceré rozporuplné recenzie. Básnik a literárny publicista Peter Prokopec dal svojej recenzii tejto zbierky poínt názov Túto knihu netreba pochovávať a tak čo to už naznačil. Číta Eva Kopecká:
Balla Je mŕtvy (recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
Túto knihu netreba pochovávať
Po predošlej knihe Veľká láska prichádza Balla opäť s dielom, ktorého názov je ťažké prehliadnuť. Pod menom autora na obálke stojí Je mŕtvy a hneď od začiatku sa tak čítanie dostáva do špecifickej roviny. A v špecifickej rovine zostávame aj pri snahe o formálne zaradenie knihy. Môžeme ju označiť ako zbierka, nakoľko sa v nej nachádza viacero textov, ale zbierka čoho? Balla na uvedení knihy na festivale Autoriáda povedal, že hľadal slovo, ktoré by nahradilo slovo poviedka. Ďalej povedal nasledovné: „Stále sa mi to tak skracuje a stále sa ženiem za niečím ako pointa a vôbec nepovažujem za dostatočné, aby jedna poviedka mala iba jednu pointu a to dokonca - predstavme si - na konci, ale dúfal som a snažil som sa dosiahnuť, aby tých poínt bolo všade plno." Vhodným sa teda javí označenie zbierka poínt. Nejde síce o literárny žáner, no práve v tom tkvie jej čaro. Autor akoby prevrátil klasické smerovanie príbehu k pointe. Je mŕtvy funguje na princípe krátkych, prípadne relatívne krátkych, spúšťačov, pričom ich efekt sa prejavuje mimo napísaného.
Podľa Ballovho vyjadrenia je kniha v podstate zostavená z odpočutých výrokov ľudí. Takáto látka potvrdzuje teóriu o presahu poínt do príbehov mimo textov, keďže my všetci sme vlastne pointami vlastného bytia. Každý náš rozhovor, každá myšlienka, každý čin smeruje k tomu, že na malý okamih zapuzdruje konkrétnu existenciu. Z tohto bodu sa ďalej odvíja príbeh, pričom predtým do neho smeroval. Jeho lineárnosť je teda narušená a kým dôjde na koniec, je možné ho aspoň čiastočne uchopiť aj z pozície diváka.
Dobrým príkladom na rozvinutie príbehu za pointou je, paradoxne, text s názvom Poviedka bez pointy: „Partneri na prechádzke, žena odkvitnutá, muž zanedbaný, tváre zhúžvané, peňazí málo, ciele nulové, dieťa poskakuje, mrnčí a rastie, ulica sa hemží ľuďmi, podobnými ako oni, nečudo, je teplo, aj keď žiadna spara, no a poviedkou nech je stručný náčrt ich cesty životom, absencia pointy tú cestu vystihne." Ide tu o nezúčastnené pozorovanie situácie, na ktorej sa prakticky zúčastňujeme my všetci. Vyprázdnenosť života nemusí byť nutne prípadom každého z nás, ale je reálna z hľadiska kolektívnosti. Vnímame ju a konfrontujeme sa s ňou - ak nie v podobe udalostí, ktorých sme priamymi aktérmi, tak v podobe hroziaceho nebezpečenstva.
Kniha disponuje aj hravou stránkou, ktorá ju príjemne odľahčuje. Napríklad v poviedke Je mŕtvy sa stretávame s vnorením obsahu fiktívnej knihy do textu, pričom ju text priamo ovplyvňuje: „Teraz využíva fakt, že sa priateľ odmlčal, a tak prudko zalistuje vo zväzku, až sa žene v kuchyni vyleje voda z kanvice. Veľa nechýbalo a bola by jej obarila prsty. Kanvica letela na dlážku, žena si neveriacky hľadí na ruky." Efektívne sa prejavuje i Ballov zmysel pre humor a sarkazmus - z poviedky Omyl: „Na základe toho ma obvinili. Vyhlásili, že som musel byť v Palestíne v časom Piláta Pontského. Môj odev vykazuje rovnaké znaky ako Turínske plátno. Všetko to zapadá do seba ako ozubené kolieska. Som vraj evidentne Ježiš, ukrižovaný na Golgote! Že o tom svedčia všetky historické doklady a najmä teda tie moje staré handry. A vraj oni to urobia tak, aby to bolo jasné aj košickým sudcom!"
Ballu kvôli novej knihe, a ani knihu samotnú, určite netreba pochovávať. Je ale príťažlivá iba do tej miery, do akej sa na nej rozhodneme participovať. Nechať sa unášať príbehom a nechať pointu, aby nás uniesla k súkromnému príbehu, sú dve rozdielne veci. Ak navyše cesta k pointe absentuje, zostane nám len východisko. Tie však v tomto prípade ukrývajú dostatok príležitostí na to, aby sme si čítanie užili.
Peter Prokopec
Foto/Zdroj: KK Bagala
