Sú výstavy, o ktorých sa veľa hovorí, veľa píše a ani si to nezaslúžia. A potom sú výstavy, o ktorých sa síce veľa nehovorí, ani nepíše, pritom si to zaslúžia veľmi. Na jednej z nich strávila celé nedeľné popoludnie kunshistorička Zuzana Bartošová.
Nebojme sa moderny! – výstava Školy umeleckých remesiel
Začiatok roku zvyčajne býva mŕtvou výstavnou sezónou. V Bratislave to však tentoraz neplatí. Na treťom poschodí hradu je až do septembra unikátna výstava Nebojme sa moderny! Venuje sa Škole umeleckých remesiel, ktorá bola založená pred deväťdesiatimi rokmi.
Odborníci Slovenského centra dizajnu a Slovenskej národnej galérie na čele s Ľubomírom Longauerom vykonali kus poctivej umeleckohistorickej a organizačnej práce. Uplatnili presné znalosti histórie školy a vedeli, kde majú diela pre výstavu hľadať. Vyžiadali ich z inštitúcií a od súkromných majiteľov z celého bývalého Československa i zo zahraničia. Výsledok fascinuje svojou komplexnosťou, prehľadnosťou a estetickou úrovňou.
Diváci sa môžu voľne prechádzať prostredím rámcovaným aktivitami unikátnej školy, ktorej význam svetovej odbornej verejnosti zatiaľ uniká. Väčšina významných kníh o avantgardných výtvarných školách medzivojnového obdobia ju nespomína. Vo veľkom svete dejín umenia sa o nej vie zatiaľ len veľmi málo.
Škola umeleckých remesiel hľadala v duchu progresívnych tendencií optimálny vzťah medzi umeleckou tvorbou a priemyslom. Vyžiadala si ho zmena estetiky výrobkov a racionalizácia strojovej výroby. Tiež využívanie nových materiálov a technológií súvisiace s aktuálnym trendom v architektúre - s funkcionalizmom. V duchu progresívnych pedagogických myšlienok škola vnímala vo výtvarnej výchove tvorbu ako celok a stierala hranice medzi umením a remeslom. Josef Vydra, jej riaditeľ a vedúca osobnosť, sa výtvarnej pedagogike venoval doma i v medzinárodnom kontexte už od roku 1910. Na úlohu založiť i koncipovať jej štruktúru i vyučovací program bol zrelý a pripravený.
ŠUR-ka, ako sa jej tiež hovorí, bola jeho projektom. Pozval na ňu českých i slovenských architektov, fotografov, keramikov, typografov i maliarov, aby viedli kurzy. Z ukážok ich tvorby na výstave vari najviac upútajú obrazy i dokumenty aktivít Ľudovíta Fullu a Mikuláša Galandu. Priateľov, ktorí počas pôsobenia na škole napísali prvý manifest avantgardného umenia u nás.
Členenie výstavy mapuje oddelenia školy - má časť venovanú textilu, grafike, obrábaniu kovu aj dreva, filmu, fotografii, keramike i ďalším disciplínam a predstavuje osobnosti, ktoré ich vyučovali. Boli to maliari František Malý, František Reichentál, architekti Ferdinand Hrozinka, Zdeněk Rossman a František Tröster, publicista Antonín Hořejš, fotograf Jaromír Funke, fotograf i filmár Karol Plicka a sochárka Júlia Horová. Pre viacerých umelcov bolo obdobie pôsobenia na škole zenitom ich tvorivého života.
ŠUR-ka bola sociálne orientovaná - mala kurzy večerné, určené pracujúcim. Tu mohli nadobudnúť novú kvalifikáciu. Mala aj kurzy pre deti. Živý vzťah s Bauhausom, rovnako orientovanou avantgardnou výtvarnou školou v Nemecku, sa odrazil na jej aktivitách, prednáškach i výstavách.
Autori expozície navyše kontextualizovali dosah pôsobenia školy. Pripomenuli modranskú majoliku aj družstvo Detva. Škoda, že tento pohľad neuplatnili pri Ester Šimerovej-Martinčekovej, ktorá na ŠUR-ke pôsobila ako externistka. Jej obrazy by expozíciu určite obohatili.
Sprievodný bulletin výstavy vystihuje charakter jednotlivých kurzov i význam osobností, ktoré ich viedli. Pripomína aj ich osudy po zániku školy počas tzv. slovenského štátu i po skončení vojny. Nespomína však, že Josef Vydra bol v päťdesiatych rokoch riaditeľom bratislavského ÚĽUV-u. Pamätám sa, ako ma s úsmevom vítal na pavlači budovy, keď ma raz moja mama ako celkom malú, vzala do ÚĽUV-u, kde pracovala.
Ťažko sa mi to hovorí, ale výstava nevyužila dostatočne potenciál zvolenej témy. Texty aj titulky k exponátom sú len po slovensky, sprievodný bulletin rovnako. Škoda. Bratislavský hrad a jeho expozície navštevuje veľa cudzincov. Angličtina by porozumeniu posolstva výstavy určite prospela. Tiež neviem, prečo sa organizátori nepokúsili vydať knihu Ivy Mojžišovej o Škole umeleckých remesiel, ku ktorej sa výstava otvorene hlási, vo svetovom jazyku.
Napriek mojim poznámkam výstavu odporúčam. Je komplexným - umeleckým aj intelektuálnym - zážitkom. Jej kultúrno-historický prínos spĺňa tie najnáročnejšie profesionálne kritériá.
