Pohľady na poslanie umenia a podporu kultúry sú rôzne. Jedny sa dívajú stále dozadu a len v koreňoch dávnych predkov vidia podstatu, iní sa dívajú okolo seba a chcú mapovať umeleckým spôsobom, čím žijú tu a teraz a ďalší sa pozerajú do budúcnosti a nezaujíma ich ani sekunda, ktorá práve uplynula, lebo je už len minulosťou. Dospieť k harmónii nemusí byť (a ani nie je) jednoduché. Píše to tom aj Petra Fornayová.
Do vesmíru na fujare?
Na začiatok informácia, ktorú ste možno zaznamenali, možno nie: Ministerstvo kultúry SR podporí tento rok aktivity v oblasti folklóru ojedinelým projektom „Folklór - duša Slovenska", čo preložené do pragmatickej reči financií znamená sumu minimálne 1,5 milióna eur. Pán premiér Pellegrini dodáva, že folklór -citujem- „nie je finančne ľahká záležitosť, kroje a to všetko vybavenie, čo sa musí v jednom folklórnom súbore nakúpiť a s čím sa musí disponovať, sú veľmi náročné veci." Koniec citátu. A podľa pani ministerky Laššákovej je folklór autentické zrkadlo života slovenského národa. Napadá mi pri týchto vyjadreniach až príliš veľa otázok.
Možno som nedostatočne národne cítiaca, ale to posledné, s čím sa mi spája detstvo a s čím sa ja sama identifikujem, je folklór. Vyrastala som v meste a mám rada súčasné umenie. Ako mnoho iných ľudí. Folklór nie je autentickým zrkadlom života nikoho z môjho okolia. Tým ho nechcem dehonestovať, len to dať do rovnováhy. Folklór je pre mňa historická kategória, ktorú si veľmi vážim a ktorej relevantnosť chápem a samozrejme rozumiem aj jeho použitiu ako nástroja politického boja a národného buditeľstva. Ale je viac ako 150 rokov po meuruôsmom, nemali by sme sa začať identifikovať aj s niečím iným ako krpcami a fujarami? Nemám pocit, na rozdiel od pani ministerky, že si folklór zaslúži výraznejšiu podporu štátu, ako tomu bolo doposiaľ. Spomenúc si na všetky lúčnice a sľuky, techniky a východné... Možno sa zhodneme na tom, že umenie má mať primárne funkciu reflexie spoločnosti či jednotlivých ľudí. Túto funkciu ale folklór napĺňať jednoducho nemôže, vzhľadom na jeho výsostne historické zázemie - a navyše dnešný autentický folklór je skôr rap a youtuberi ... Historický folklór nemôže rozprúdiť diskusie tak potrebné ako je rovnosť pohlaví, zmena paradigmy posudzovania menšín a tak dalej a tak ďalej. Vôbec mi nevadí zväčšenie objemu prostriedkov podpory do tejto oblasti, skôr mi ide o vyhlásenia, ktorými sa argumentuje. Prečo nedávame fokus na vzdelávanie detí v súčasnom umení, prečo ich rozhľad končí v lepšom prípade modernou, prečo ich neučíme argumentovať a vytvárať, prečo ich nútime len prijímať a opakovať - hoci napríklad ten takzvaný autentický folklór? Prečo si myslíme, že naša minulosť je nevyhnutne len tá folklórna? Moja rodina má korene v starom chorvátskom šľachtickom rode - rada by som sa teda odvolávala aj na túto časť slovenskej histórie, nielen na Benkove obrazy utrápeného ľudu, s ktorým ale v konečnom dôsledku nekonečne súcitím. Nevysmievam sa, len hľadám rovnováhu.
Zrkadlom života slovenského národa naprieč stáročiami - parafrázujúc slová pani ministersky - nebol len folklór, ale aj hladové doliny - ktoré sú hladovými doteraz. Čo tak ich sanovať trochu inak než folklórnymi dotáciami, aby s týmto názvom a realitou už nemuseli zápasiť? Skvelá autorská inscenácia Správa o stave bodu G, gemerského divadelného súboru Daxner z Tisovca pod režijným vedením Martina Hodoňa a dramaturgičky Dáše Čiripovej, hovorí dokonalo presne o realite dnešných hladových dolín, ktorú len ťažko zadupeme krpcami a prešijeme výšivkami. Ako hovorí postava Vandy z tejto hry: „Bod G už prežil mnoho otrasov. Sám to vieš, že prežije aj ďalšie."
Na záver jedna príhoda: mala som možnosť osobne a dôležité je, že neformálne, stretnúť sa s bývalým veľvyslancom Indie na Slovensku, pánom Shri Param Jit Mannom. Učil len tak sám od seba kurzy hindštiny, ktoré navštevoval aj môj manžel, pozvaný v jeden deň na spoločnú kurzovú večeru. Keď som sa veľvyslanca spýtala, či by bolo možné priviesť na Slovensko predstavenie indického súčasného tanca, povedal mi, že bude nadšene tento projekt podporovať, len aby sa India konečne vymanila z archetypálneho obrazu krajiny kathaku a vonných tyčiniek. Dodal, že je rád, keď má niekto o to súčasné z Indie záujem, veď okrem tradícií má India aj svoj vesmírny program.
Hold, do vesmíru na fujare neodletíme.
