Sídliskový život prináša veľa podnetov - napriek svojej anonymite. Jednoducho, kde je veľa ľudí na takmer jednom mieste, tam sa kumulujú aj skúsenosti, ktoré by sme ľahko oželeli. O jednej z nich píše aj Daniela Kapitáňová.
Dvanásťroční chlapci na hojdačkách
Pod oknami nám postavili detské ihrisko. Zatiaľ to znie ústretovo, pravda?Takže postavili ihrisko a vďaka tomu už pred hlukom nebolo úniku. Aj keď slovo hluk je v tomto prípade eufemizmus. Správne by malo byť výskot, piskot, rev. Od rána do noci. Ale pretože som si položila otázku, kde inde majú tieto bytosti vydávať energiu než na mieste na to určenom, neprotestovala som a bola za zatvorenými oknami.
Po bytostiach pištiacich v sprievode apatických rodičov hľadiacich do mobilov, prišli na rad bytosti pubertálne. Bez sprievodu rodičov, ale zato s prenikavými mutujúcimi hlasmi. Možnože to už niekto zo susedov nevydržal, lebo sa začali objavovať autá mestskej polície a hladina hluku výrazne klesla. Vlastne až natoľko, že sa znovu dali okná otvárať.
Teraz by mohol prísť happy end, ale prichádza dôvod napísania tejto glosy.
Dôvod mal podobu dvoch predpubertálnych bytostí mužského rodu, hojdajúcich sa na hojdačkách-lodičkách a ich mobilu na lavičke, z ktorého raper Rytmus vyrevúval, čo on môže všetkým a čo všetci môžu jemu. Tie decibely boli dokonca cítiť, nie iba počuť. Domy, obkolesujúce ihrisko, Rytmusove názory opätovali v koktavej ozvene.
Vracala som sa domov a z dôvodu, ktorému doteraz nerozumiem, som tie predpubertálne bytosti oslovila. Spýtala som sa, či im niekedy napadlo, že za tými oknami okolo žijú ľudia a možno potrebujú oddych. Prvý z dvojice, ten s bystrejším pohľadom, mi odpovedal, že je pracovná doba, teda nemôžu byť doma.
"Možno sú chorí," namietla som. "Aj ja som chorý," pripomenul sa druhý z dvojice a zaťukal si na hruď. "Na pľúca."
Tým bola všetka empatia voči prípadným pacientom vyčerpaná. Skúsila som to inak. "Predstavte si, že niekto bol taký šikovný, má vysokú školu a môže pracovať z domu. Potrebuje sa sústrediť." Zrejme som sa dotkla proletárskeho cítenia bystrejšieho, pretože vyniesol rozsudok: "Takému by som vypol internet." Úprimne sa rozosmial, ale keďže videl, že jeho kamarátovi nie je pointa celkom jasná, znechutene prestal. Spravila som posledný pokus: "Čo ak tam niekde sedí budúci Rytmus, skladá pesničku, a vy ho vyrušujete?" Chlapec, ktorý je tiež chorý, si opäť poklepal na hruď. "Ja som videl v Šali také nahrávacie štúdio, že... že úplne..." Pokrútil hlavou nad nemožnosťou vyjadriť slovami kvalitu šalianskeho nahrávacieho štúdia.
Bystrejší sa na mňa zrazu usmial. Tým tichým, vyčkávavým úsmevom, s akým sa chystá akčný hrdina zasadiť posledný úder, alebo dievčatko vyhodiť súperovho panáčika v človeče rovno spred domu. Vystúpil dokonca z lodičky a postavil sa predo mňa.
"Zavolajte si políciu, keď chcete. Sami povedali, že sa tu deti do dvanásť rokov smú hojdať."
A jasne artikulujúc dodal: "Zákon porušený nebol."
Onemela som. Akčný hrdina zasadil KO. Nielen mojim argumentom, ale zmyslu výchovy, ohľaduplnosti a hádam aj právu samotnému. Odišla som za sprievodu Rytmusa pripomínajúceho, čo mu všetci môžu a čo môže všetkým on. Veď hej, zákon porušený nebol.
Dvanásťročné deti na hojdačkách.
