Silvester Lavrík sa vo svojich glosách pravidelne venuje téme písania a vlastnej cesty spisovateľa. Príznačný názov Prečo píšem je najlepším vysvetlením jeho zámeru.
Prečo píšem III, čiže môj prvý Mercedes
Pred niekoľkými dňami som mal pracovné stretnutie pri káve. Okrem priateľa Borisa, mňa a čašníka bol v kaviarni už len jeden dobre oblečený hosť. Kým sme sa usádzali, hosť platil a popritom nahlas rozprával. V hlase mu bublala spokojnosť. So sebou, s kým iným? Čašník nás aj zbadal, aj vykročil naším smerom, no hosť, zaujatý vlastným rozprávaním, ho chytil za rukáv livreje... lebo vieš, bez nafúlovaného sedmičkového bavoráku by do takého kšeftu liezol iba totálny lúzer, dodal k svojmu naliehavému gestu a krokom toreadora, ktorý nikdy nekľačal v piesku, odkráčal. Kým sme si objednávali kávu, pred vchodom čosi tmavé zaburácalo. Vzápätí sa to dalo do pohybu. Nafúlovaný sedmičkový bavorák, poznamenal Boris, lebo on sa vyzná. Prezradím vám tajomstvo - časopisy o automobiloch má všade. Má ich doma temer toľko, ako nôt.
Je to tak. Veľké autá, silné stroje, krásne kone, to je armatúra chlapčenských snov. Kým držia pokope, telocvičňa mužskej predstavivosti spoľahlivo produkuje testosterón. Boris sa nevie rozhodnúť medzi audinou a bavorákom. Situáciu mu komplikujú aj šikovné japonské mašinky. Ja mám v tom jasno. Môj nafúlovaný sedmičkový stroj je - Mercedes.
Prvé auto, ktoré som šoféroval, bol Rolls Royce. Sedadlá mal dokmásané, z kože poťahov ostali už len zdrapy pod čalúnnickými klincami, našuchorená plsť z nich trčala ako chlpy z hrbov malomocnej ťavy, okná mal vybité a so zemou ho namiesto kolies spájali len drevené klátiky, ale bol iba môj. Daimler-Chrysler kamaráta Števa stojaci pod slivkou napravo, bol na tom o chlp lepšie. Mal aj kolesá. Po ráfik zaborené v hline, zato chrómované. Oba stroje mali v našich očiach všetko, čo luxusné vehikle mať potrebujú. Až na motory. Naše pretekárske a cestovateľské zámery to nijako narušiť nemohlo. Po tom, čo sme zo svojich limuzín vymietli slepačince a nazbierali si plánok, hniličiek, alebo padaniek toľko, aby bolo na cestu tam aj späť, nasledovalo štartovanie: rn-tn-tn-tn! Len čo motor naskočil, a on vždy naskočil, vyrážali sme: brm-brm-ti-tít tam, brm-brm-ti-tít späť. Za jeden deň sme stihli otočiť Poprad, Tatry, Žilinu, Káhiru, Bagdad, Kurdistan, Kilimandžáro, Borneo. Mestá a krajiny, ktoré sme milovali, lebo ich milovali autori našich obľúbených kníh.
Dodnes neviem, ako sa v susedovej záhrade vraky luxusných áut ocitli. No boli tam, zarastené bazou, orgovánom a malinčím. Smutné a elegantné ako cylindre, ktoré niet kam nosiť. Melancholické ako dávno nenaladené klavírne krídlo, na ktoré v šikmých lúčoch podvečerného slnka sadá prach. Moje detstvo bolo takýchto smutnokrásnych výjavov plné.
Pamätám si jahodovo červenú hasičskú striekačku PRAGA s výsuvným rebríkom. Veľa sme sa hádali kvôli tomu, či by dočiahol až po hodiny na kostolnej veži, keby na to došlo. Našťastie nedošlo. Motor staručkej pragovky poháňal plyn z dreveného uhlia. Kým sa pod kotlom rozkúrilo, museli s ňou dva páry koní krúžiť okolo kostola. V lete koní nebolo, lebo boli na senách alebo v žatve. Roztláčali sme ju my, chlapci z nižného aj vyšného konca v červených trenírkach. Boli to vzácne chvíle, vo vojenskej hantírke sa také okamihy volajú ozbrojené prímerie. Drina, ale nádherná. Upachtení, ufúľaní, trochu zúriví ale šťastní, lebo spod dlhej kapoty medzi dvoma kotlami sa ozval mľaskot piestov. Motor konečne naskočil.
Pamätám si aj drevenú limuzínu bulharského cára Alexandra. Coburgovci mávali v okolitých horách lovecké letohrádky na každom druhom kopci. Sedem metrov dlhý kabriolet z dreva ušľachtilých afrických, ázijských a juhoamerických drevín vojnu a roky po nej prežil v stodole predkov cárovho komorníka. Zahrabaný v sene, pritajene čakal, kým ho objavíme... Nikomu sme o ňom nepovedali. Nebolo treba. Všetci o ňom vedeli. Ale ani oni to nikomu nepovedali.
Prvé autá môjho detstva boli naozaj veľkolepé. Lenže potom sa zjavil on. Tajomný a vznešený, šasi z liateho kovu, naozaj solídna konštrukcia. Matný kovový lesk, prísny poriadok súčiastok zoradených tak, aby boli poruke, pod palcom, na dosah, pripravené pracovať. Zo všetkého naviac pripomínal malú katedrálu. No, možno nezaškodí ubrať. To s tou katedrálou mi zišlo na um až dnes. Po rokoch. Vtedy mi najviac zo všetkého pripomínal krosná, aké počas zimy stávali v kuchyni starej mamy. Hej, tie krosná sú dobrý príklad. Môj prvý Mercedes a krosná na tkanie kobercov mali aj rovnaké zvukové prejavy. Vŕzgali, buchotali, klepotali. Krosná dreveno, Mercedes kovovo. Môj prvý Mercedes bol jednoducho nádherný. Na všetky autá som pri ňom zabudol. Môj prvý Mercedes, môj naozaj nafúlovaný sedmičkový stroj bol - písací stroj.
