„Spoločnosť kníh môžeme voliť lepšie, ako spoločnosť ľudskú. Tým skôr sa medzi knihami vyberajú priatelia na celý život," povedal vraj pán Seneca už pred niekoľkými tisíckami rokov. Pred pár desaťročiami čítanie glosoval aj známy poľský spisovateľ Stanislav Lem: „Nikto nečíta. Ak už číta, tak nerozumie. A keď číta a rozumie, aj tak zabudne." Kde je pravda? Čítame? Prečítané zdieľame? Nielen o tom píše Daniela Kapitáňová.
Povedz mi, (čo) čítaš?
"Videla si posledné...?" spýtal sa ma kolega hneď na úvod stretnutia na chodbe a spomenul názov známej satirickej stránky. Povedala som, že áno a spoločne sme sa zasmiali.
Vtedy som si to uvedomila. Totiž akou prirodzenou sa nám stala otázka, či sme videli nejaké internetové stránky, čítali niečí článok v médiách, prípadne niekoho post na Facebooku. A zároveň, s akou ľahkosťou sme sa zabudli pýtať: "Akú knihu práve čítaš?"
Mám pocit, že tá otázka bývala ešte donedávna rovnako samozrejmou ako to obligátne: "Ako sa máš?" Bolo krásne dostávať tipy a ešte krajšie môcť tipy dávať. Bolo vzrušujúce dozvedať sa, v akom myšlienkovom svete sa ten druhý práve pohybuje a bolo slastné môcť povedať: áno, ja som to už čítala. Rovnako vnímané knihy vytvárali pocit až konšpiračnej spolupatričnosti.
Rozmýšľam, prečo sme si tú otázku prestali klásť. Možno sme z nej vyrástli, azda si ju kladú len ľudia na prahu literatúry. Hádam sme príliš zhovievavo dovolili, aby nám všetci tí dočasní verejní činitelia vstupovali do rozhovorov a zaberali územie, pred tým vyhradené literatúre. Alebo - a nad tým uvažujem najčastejšie - či kniha len nestratila status testera, tichej dohody, že ak si povieme, čo čítame, budeme presnejšie vedieť, kto z nás kam patrí. Veď dlhé desaťročia nebolo inej diskrétnej cesty ako sa to dozvedieť. Teraz cez sociálne siete a médiá vieme takmer o každom, aké hodnoty vyznáva, ešte skôr, než sa s ním zoznámime. V akých veciach je -fób a v akých -fil. Doplňujúce otázky sú zbytočné.
Zdá sa, že dnes knihe ostala - v úvodzovkách - "len" jej literárna hodnota, občas zvýšená spoločenskou výpoveďou. Už sa takmer vôbec nepýtame, čo kto číta, maximálne chceme vedieť, či dotyčný pozná určitý titul a čo si o ňom myslí. Už knihami nelustrujeme.
Neviem, či mám pravdu a ak náhodou mám, neviem, čo si s ňou počať. Či je to dobré, alebo zlé znamenie. Či sme tým literatúru povýšili, alebo dehonestovali. Na možnosť, že sa na knihy nepýtame, pretože ich nečítame, nechcem ani pomyslieť. Príliš to pripomína tú slávnu Occamovou vetu o najjednoduchšej odpovedi.
V každom prípade si v tejto chvíli dovolím staromódnu otázku so staromódnou nádejou na pocit až konšpiračnej spolupatričnosti: "Akú knihu práve čítate, milí priatelia?"
