Nový film Woodyho Alena Daždivý deň v New Yorku bol dokončený už v roku 2017, no po kauze #MeToo v súvislosti s týmto režisérom, bola jeho distribúcia zastavená. Preto ho vidíme až teraz. Kde existuje hranica medzi umelcom a umeleckým dielom? Odpovedá vo svojej recenzii Dominik Reisel. Číta Andrea Makýšová Volárová:
A Rainy Day in New York (recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
„Nechcem mať akýkoľvek zisk z tohto filmu. Preto som sa rozhodol venovať plnú výšku môjho honorára charitám na pomoc týraných žien a obetí znásilnenia." Toto je vyjadrenie protagonistu filmu Woodyho Allena Daždivý deň v New Yorku, herca Timothéeho Chalameta. Tento len 23-ročný herec sa pridal k skupine hercov a herečiek, ako napríklad Greta Gerwig alebo Mira Sorvino, ľutujúcich dnes akúkoľvek spoluprácu s týmto režisérom. Dekády dlhá snaha Allenovej adoptívnej dcéry Dylan Farrowovej o dosiahnutie spravodlivosti za jej sexuálne zneužívanie nabral druhý dych vďaka MeToo fenoménu posledných rokov a dosiahla niečo, čo sa nestalo už vyše štyridsať rokov. Zastavila Woody Allenov film.
Daždivý deň v New Yorku bol totižto dokončený už v roku 2017 a distribučná spoločnosť Amazon sa na základe znovuobjavenia tejto kontroverzie rozhodla film zastaviť. Preto ho vidíme až teraz. Samozrejme, vďaka tomu sa nám ponúka jedna z tých najstarších otázok: Kde existuje hranica medzi umelcom a umeleckým dielom?
Ako všetky prastaré otázky, tak aj táto prežila dodnes len vďaka tomu, že na ňu neexistuje odpoveď. Alebo lepšie povedané, neexistuje objektívna odpoveď. Túto hranicu si musí určiť každý sám pre každého jedného konkrétneho umelca a pre každé jedno konkrétne umelecké dielo. A nech je náš morálny kódex nastavený akokoľvek, najdôležitejšou premennou je vždy kvalita samotného diela. Je teda film Daždivý deň v New Yorku natoľko výnimočný, aby sme dokázali odlúčiť dielo od kontroverzie jeho autora?
Slovo „výnimočný" nie je niečo, čo by mohlo popísať Allenovu tvorbu už veľmi dlhé roky. S výnimkou Polnoci v Paríži, čo je napriek jeho relatívnej plytkosti veľmi šarmantný výlet do verzie historicko-umeleckého Disneylandu, máloktorý jeho neskorší film akokoľvek zarezonuje. Tentokrát si vybral vynikajúcu zbierku elementov. Vrátil sa do svojho milovaného New Yorku, do hlavnej role mladšieho seba obsadil jedného z najtalentovanejších hercov mladej generácie, Timothéeho Chalameta, film sa odohráva na pozadí filmového priemyslu a umeleckej krízy starého režiséra na konci svojej kariéry. Každý element je pripravený buďto na úprimnú sebareflexívnu štúdiu samého seba, alebo lenivú sebaparódiu. Ako dlho to ale je, odkedy bol Woody Allen schopný sebareflexie?
Daždivý deň v New Yorku nevyzerá ako originálne Allenovo dielo, ale ako pokus začínajúceho scenáristu o napísanie scenára vo Woody Allenovskom štýle. Alebo ako produkt generátora náhodných scenárov na základe Allenovských trópov. Čo mohlo fungovať ako priestor na komplexnú sebareflexiu na záver dlhoročnej kariéry, funguje len ako repetícia dávno zneužitých trikov a lenivých nápadov. Slovo „lenivý" je to, čo mi evokuje tento film úplne najpresnejšie. Napriek tomu sa tak zúfalo snaží pôsobiť inteligentne.
Meno hlavnej postavy je Gatsby Welles, a toto je aj presne tá úroveň rafinovanosti, ktorú môžeme čakať od jeho lejaku umeleckých referencií. Ale konštantné referencie nespravia z filmu inteligentný film, ani z humoru inteligentný humor. Najsmutnejšie je, že Woody Allen vedel písať inteligentný humor lepšie ako takmer ktokoľvek iný. Príkladov na to existuje nekonečne, ja len spomeniem môj najobľúbenejší Allenov vtip: „Podvádzal som na písomke z metafyziky. Pozrel som sa do duše chlapca sediaceho vedľa mňa." Namiesto tejto úrovne dôvtipu sa uspokojí s postavami referujúcimi čokoľvek od Hamiltona až po Marka Rothka, bez náznaku štipky už spomínanej hlbšej rafinovanosti. Lenivý humor v lenivom scenári.
Exhibícia tejto lenivosti ale kulminuje v samotných postavách a ich vzťahoch. Ich takmer až karikatúrna jednodimenzinalita a prvoplánovosť vyvoláva otázku či má vôbec Woody Allen ľudí ešte rád. Alebo presnejšie povedané, či ešte rešpektuje niekoho iného okrem seba. Preto ma tak nadchla v tomto filme herečka Elle Fanning. Jej postava je tak očividne napísaná, s jej afektovanosťou, zmätenosťou a ľahkovážnosťou, aby sme ju my diváci nielenže nemali radi, ale ňou opovrhovali. Aby nás netrápilo nič z toho, čím sa stane v priebehu deja obeťou. Ale Elle Fanning dokázala nájsť medzi všetkými naprogramovanými chybami, takmer až poza Allenov chrbát, toľko úprimnej láskavosti a čistej empatie, že ju ako diváci nedokážeme zavrhnúť. Nech to Woody Allen skúša akokoľvek dosiahnuť. Akokeby sa tejto mladej herečke podarilo prekabátiť tohto starého režiséra uzavretého vo vlastnej myzogínno-mizantropickej bubline. Rovnako, ako Timothé Chalamet dokázal nájsť akúsi zvláštnu pokoru v pozadí replík arogantného a sebasteredného intelektuála Gatsbyho Wellesa. V jeho očiach je cítiť malinký náznak hanby za to, kým je, čo nám dovolí ho o to ľahšie akceptovať. Ak tento film bude mať svoj život, bude to práve vďaka týmto dvom fantastickým hercom a ich inštinktu pri hraní svojich postáv. Pretože akýkoľvek kúsoček empatie, ktorý vo filme dokážeme nájsť, vznikol vďaka nim dvom.
Čo sa týka Woodyho Allena, kontroverzia obklopujúca tento film a jeho autora tak výrazne rezonuje nie kvôli moralistickej politicko-korektnej atmosfére modernej doby, ani kvôli #MeToo hnutiu a príbehu Dylan Farrowovej. Rezonuje tak výrazne jednoducho pretože je to najzaujímavejšia časť celého filmu. A určite je ďaleko zaujímavejšia ako čokoľvek, čo nájdeme v rámci jeho 92-minútovej dĺžky.
Dominik Reisel
Foto/Zdroj: z filmu Daždivý deň v New Yorku
