Silvester Lavrík vo svojich glosách hľadá odpoveď na otázku - prečo píše. Dnes si môžete vypočuť VI. časť a autor sľubuje, že už naozaj prezradí, prečo píše.
Prečo píšem VI, čiže tentoraz už naozaj prezradím, prečo píšem
Chodievame plávať. Traja. Hodinu tam a späť v krátkom bazéne. Päťkrát v týždni. Príšerná nuda. Trocha súťaživosti sa medzi nami zrejme ešte zľahka vznáša, ale Rudo tvrdí, že je to len ranná hmla. Martin raz poznamenal, že je to len alibisticky motivovaný naivný pokus o oddialenie chradnutia. Je doktor, on to musí vedieť. Na celom tom rannom pechorení sa je najlepší chvíľkový, zato intenzívny pocit víťazstva; keď sa čapceme pod sprchy, veríme, že to najhoršie z nadchádzajúceho dňa už máme za sebou.
Dnes ráno sa moji kolegovia v bazéne zrazili. Martin si vo svojej obľúbenej tretej dráhe nasadil plavecké okuliare a vyrazil. Rudo sa práve v tej chvíli rozhodol prešmyknúť popred neho do tej vedľajšej. Bum - plesk, splašená voda vytryskla, k tomu trocha prekvapeného chrochtania. O desať sekúnd už každý z nás brázdil dvadsaťpäťmetrové nekonečno. Potiaľto fakty.
Keby o rannej príhode chcel snaživý pisateľ poinformovať verejnosť trebárs v okresných novinách, krátka správa v rubrike Čo nového v našom meste by mohla znieť takto: Dňa 8. 11. došlo v skorých ranných hodinách na miestnej plavárni v dráhe číslo 3 k zrážke dvoch členov Klubu silového aquabelingu. Rudolf K., nepredvídateľne križujúc plaveckú dráhu Martina P., doňho narazil. Incident sa zaobišiel bez vážnejších zranení a priameho ohrozenia na životoch, s výnimkou hrozby smrti utopením spôsobenej prudkým záchvatom škodoradostného smiechu prizerajúceho sa Silvestra L. Hoci nečakane zdivočení plavci svojím počínaním rozvírili veľa vody, kruhy na hladine pokojne plynúcich dní sa nakoniec predsa len podarilo utíšiť bez vážnejších následkov na budúcnosti silového aquabelinku a vodných športov v našom meste vôbec.
Prehnane ambiciózny autorský subjekt, usilujúci trebárs o psychothriler, by o udalosti možno chcel referovať cez hlasy v hlave: „Staroba je zlá," napadlo Kajmanovi, keď liezol do bazéna. „Najlepšie by bolo umrieť takto, pri plávaní. Na zlyhanie srdca." Zhlboka sa nadýchol a zmizol pod hladinou. „Mám už juky z terasy zazimovať?" pýta sa Žabí Šíp sám seba, kým si nasadzuje plavecké okuliare. „Ale čo, veď ešte nemrz..." Nedokončil. Vyrušil ho náraz do rebier. Do pľúc sa mu nahrnula voda. „Moje kvetiny!" zaúpel Žabí Šíp. „Panebože, to už?!" blysla Kajmanovi hlavou vydesená obava. Snaživý Mrož sa tomu len smial, veď mdlému rozumu nerozkážeš.
Každodennosť našich životov je väčšinou len spleť banálnych malicherností. Písať o nej tak, aby jej naničhodnosť poslúžila aspoň ako cvičný materiál pre boj proti pocitu zmaru a bezcieľnosti, je výzva. Šanca zúčastňovať sa na živote ako na dobrodružstve myslenia. Jeho záznam by mal byť zrozumiteľný. Uveriteľný. Presný. Prostý. Vecný. Niet radostnejšej veselosti, ak sa to tu a tam podarí.
Kedysi dávno ma svojou neprehliadnuteľnosťou šokovala bytostne nenápadná veta: Cez cestu prebehol pes, napísal Dušan Mitana vo svojom najznámejšom románe. Viac sa k tej vete nevrátil. Bez nej by obraz prázdnej cesty nebol úplný. Veta je vyslovená alebo napísaná myšlienka. Nuž - píšem, nech osprostievam pomalšie.
