Držme si palce
V týchto dňoch sa asi nedá písať a hovoriť len tak o niečom. Priorita je jasná, prednosť má Nežná revolúcia a všetko s ňou spojené. November 1989 bol pre väčšinu z nás prisilným momentom na to, aby sa dal prekryť čímkoľvek iným. V ten rok som študovala v maturitnom ročníku na gymnáziu. Neboli sme odborníci na politiku, ale to, čo sa deje v okolitých krajinách, sme samozrejme vnímali a čakali, či sa to aj u nás niekam vyvinie. Myslím, že sme mali svoje vlastné problémy, svoje vlastné behy životov a rozumeli sme udalostiam a ich možným dôsledkom len čiastočne. 16. novembra sme sa učili s kamarátom/frajerom u neho doma. Zrazu počujeme strašný hluk, pod nami na ulici bolo hrozne veľa ľudí. Až neskôr, v správach, sme sa dozvedeli, že išlo o pochod asi dvestopäťdesiatich študentov, zorganizovaný účelovo v predvečer Medzinárodného dňa študentov.
Televízny šot Pavla Jacza videlo celé Československo. Pochod nebol povolený - na rozdiel od toho pražského z ďalšieho dňa ho nezastrešila miestna organizácia Socialistického zväzu mládeže. Vtedajšia študentka žurnalistiky, Henrieta Hrinková, si dovolila priamo na kameru povedať to, čo sa vtedy na kameru príliš nehovorilo. A po nej aj ďalší. Vlna eufórie bola spustená. O udalostiach v osemdesiatom deviatom dnes krok za krokom informuje asi každé médium, nemá zmysel ich tu opakovať znova. November preletel, boli sme každý večer na námestí, niekedy do noci zametajúc vyfasovanými metlami celé esenpéčko. Je nepopierateľné, že sa udial obrovský zvrat, ktorý umožnil veľa fantastických zmien. No práve preto, aby sme nezabúdali na hlavné heslá Nežnej - ako sloboda, pravda a spravodlivosť - je dobré vnímať veci v ich celosti. Pomôžem si slovami nemeckého historika Philippa Thera, ktorý vo svojej knihe Nové usporiadanie na starom kontinente s podtitulom Príbeh neoliberálnej Európy, píše: „Nezávisle na vlastných politických postojoch sa musíme pýtať, do akej miery mali reformné porevolučné zákony na pamäti hodnoty revolúcie ako ľudskosť, dôstojnosť, solidarita. Jednou z ústredných hodnôt revolúcie bola aj sloboda. Najprv v zmysle oslobodenia sa od niečoho - od sovietskej nadvlády, domácich komunistov, cenzúry, prenasledovania za odlišné názory.... Avšak etické ukotvenie slobody a sociálnej dimenzie sa v porevolučnej dobe transformácie do veľkej miery vytratilo. Hneď v roku 1990 bola idea slobody zredukovaná len na slobodný trh." Koniec citátu.
Tridsať rokov je doba, ktorá dáva záruku istého, nie mohutného, ale predsa len prítomného nadhľadu. Buďme schopní pozrieť sa na veci triezvo, spomínať pokiaľ možno so cťou plusy aj mínusy. Nepaušalizovať, nehádzať do jedného koša všetko, čo bolo pred a všetko, čo bolo po. Nikomu to neprospeje. Ľudia podľa štatistík aj tak na prvom mieste čakali, že sa bude žiť slušnejšie. Bežnému človeku v 89. ani len nenapadlo riešiť kupónové knižky, investície, fondy. Naivita? Možno. O desať rokov, koncom deväťdesiatych, bežnému človeku zase ani len nenapadlo, že predávať strategické podniky na vykrytie štátneho dlhu nie je až tak úplne v poriadku. Naivita? Možno. A o tridsať rokov neskôr, napriek mnohým pozitívnym posunom, vidíme aj iné veci: študenti odchádzajú študovať do zahraničia a pravdepodobne sa už nevrátia, bankový sektor je takmer úplne vykrytý zahraničnými vlastníkmi, v sáčkoch Prešovská soľ sa predáva soľ z Rakúska a naše Solivary pustnú a chátrajú... Nemá to nič spoločné s nacionalizmom, akou soľou budem soliť. Len so zdravým sedliackym rozumom. Opäť si pomôžem slovami z jednej knihy. Dovolím si parafrázovať Ilonu Švihlíkovú, ktorá síce hovorí o Českej republike, ale veľa z toho platí aj pre Slovensko:
„Dokážeme tu vášnivo diskutovať o nezmysloch, ako je oblečenie pri ceremoniáloch či nevhodnosti používania vulgarizmov, čo nemá na postavenie našej krajiny vo svete žiaden dopad. Energia sa venuje margináliám, pretože sme mimo diania, mimo hlavné intelektuálne debaty. Hlbšie otázky sa ani nekladú, pretože v podtexte tušíme, že sa u nás aj tak riešiť nebudú. Ide o to, aký zmysel existencia Slovenska má, z čoho chce v budúcnosti žiť a ako vníma svoje miesto vo svete." Koniec parafrázy.
A tak snáď len - držme si palce.
Glosa týždňa Petry Fornayovej: Držme si palce
13. 11. 2019 11:41 | Reflexia a kritika

Foto: archív