V Glose týždňa ostaneme akoby na domácej pôde, lebo Ľubomír Feldek otvára svoju glosu v obrátenej pyramíde. Dal jej názov:Ako sa stal Štefan Svetko funkcionalistom.
Ako sa stal Štefan Svetko funkcionalistom
Vždy, keď vstupujem do budovy nášho rozhlasu, zíde mi na um aj jej dramatický príbeh. Jej architektonická myšlienka bola taká odvážna, že keď tú obrátenú pyramídu začali stavať, už to bol malý zázrak. A potom, neskôr, keď sa tvorca tej myšlienky, architekt Štefan Svetko, ocitol v nemilosti, stále viseli vo vzduchu obavy, či vôbec totalitná vrchnosť dovolí tú budovu dostavať.
A dnes? Chvalabohu, táto perla slovenskej architektúry (na ktorej sa ako spoluautori podieľali aj architekti Štefan Ďurkovič a Barnabáš Kissling) bola rozhodnutím Pamiatkového ústavu z roku 2018 vyhlásená za zákonom chránenú národnú pamiatku.
Štefan Svetko sa z toho však už tešiť nemôže -- 8. septembra 2019 uplynulo desať rokov, čo zomrel.
Zaspomínal som si dnes naňho aj nad knihou jeho spomienok, ktoré zaznamenal Ján Čomaj, a znova som si potvrdil, čo som už dávno vedel: Štefan Svetko bol nielen vynikajúci architekt, ale aj vynikajúci rozprávač.
Najmä jeho spomienky na detstvo prežité v rodnom Mojši pri Žiline sú také krásne, akoby ich napísal niektorý z našich najväčších majstrov tejto témy, Jozef Gregor Tajovský, alebo Martin Rázus. Vieme si pri ich čítaní dokonale predstaviť život šarvancov, vyrastajúcich pod Malou Fatrou a pri Váhu.
"Len tak holí, o plavkách nikto z nás nechyroval, sme sa kúpali a vyskakovali na kompu -- hotová črieda čertov, až sa naša pokojná prievoznícka plť rozhojdala, a potom, jednou rukou si prikryjúc ohanbie a druhou nos, s krikom sme skákali do vĺn. Starenky výskali a odvracali hlavy a my sme šaleli radosťou, aký sme im pripravili cirkus."
Bol to cirkus, ktorý nič nestál, bol to šťastný život detí chudobných ale pracovitých rodičov. Nádherne si Štefan Svetko spomína na svojho otca, narodeného ešte v 19. storočí, účastníka 1. svetovej vojny, francúzskeho zajatca a potom Štefánikovho legionára, ktorý však nedostal za to nijakú trafiku. Po vojne začínal z ničoho, a iba pomaly sa vzmáhal, iba postupne si staval dom. No hľa, ako sa výsledok otcovej práce zapísal do spomienky syna:
"Za našim domom sýpka s kamennou klenbou, podpivničená a s povalou, ktorá bola skladišťom rodiny, stáli tu šatňové truhly, ukladali sa sem potraviny, zaváraniny, lekváre, sirupy, sušené hríby, pôlty slaniny, klobásy, vrecká s bylinkamni a šípkami... Na konci dvora, kolmo na obytný a skladový trakt boli maštale s podjazdom do záhrady a do humna, neskôr ešte na dvore vyrástla nová maštaľ pre kone a kravičky a chliev pre svine. V podkroví hospodárskych stavieb bol senník, sklad slamy a ďateliny. Uprostred nášho átria -- hnojisková jama. Z dnešného pohľadu možno nerozumná skladba, ale všetko bolo po ruke..."
A vedľa tejto spomienky, ktorá prezrádza, že ten, kto si to zapamätal, bol rodený architekt, je aj kresba, ktorá to potvrdzuje.
Pri čítaní tých slov a pri pohľade na tú kresbu mi zrazu prebehol hlavou postreh, ktorý je iste laický, ale aj tak ho poviem.
Všetci vieme, že Štefan Svetko bol náš najvýznamnejší funkcionalista, všetci vieme aj to, že k funkcionalizmu ho priviedlo štúdium v Prahe, kde ho inšpirovali veľké vzory vynikajúcich českých aj svetových architektov.
Ale keď čítame jeho spomienky z detstva, zrazu si uvedomíme, že najvýznamnejším funkcionalistom, ktorý sa stal aj jeho najväčším vzorom, bol už v detstve jeho otec...
