Slovenská filharmónia a Slovenský filharmonický zbor s trojicou anglických sólistov a pod vedením šéfdirigenta Slovenskej filharmónie Jamesa Judda uviedli minulý týždeň vokálno-inštrumentálne dielo Edwarda Elgara Gerontiov sen. Recenziu na koncert v Slovenskej filharmónii nám napísala muzikologička Viera Polakovičová:
Gerontiov sen v SF (recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
James Judd je ako šéfdirigent Slovenskej filharmónie vzácny, a to aj z hľadiska výberu diel, ktoré uvádza. Už dnes, iba po necelom 2,5-ročnom období pôsobenia vo funkcii, môžeme menovať celý rad skladieb, ktoré v našom stredoeurópskom priestore neznejú takmer vôbec, ale - a to je ešte cennejšie - aj rad slovenských skladieb, ktoré s chuťou a porozumením prijal do programu abonentných koncertov.
Pravdaže, všetko, čo je neznáme, naráža na nedôveru a výsledkom je nenaplnená sála! A to aj napriek tomu, že konzervatívnejší a na rýdzu klasiku orientovaní poslucháči, majú svoj vlastný cyklus (a hlavné dvojice abonentných koncertov sú dramaturgicky vyvážené opočúvanou klasikou na strane jednej a menej známymi opusmi na strane druhej). Judd zaradil Elgara do sezóny nejedenkrát, takže popri jeho známejšom husľovom, či veľmi obľúbenom violončelovom koncerte sa filharmonickí návštevníci stretávajú aj s perlami, akou bol aj Gerontiov sen minulý týždeň. Treba uznať, organizátori cez média sociálne siete náruživo vysvetľovali, pozývali, informovali, propagovali, sľubovali zážitok, ale všetko bolo márne. Elgar a jeho nádherné oratórium nelákalo. Navštívila som štvrtkový koncert. Sála však bola naplnená azda iba do troch pätín. Tí ale, ktorí prišli, zažili nevídaný, naozaj jedinečný koncert. Gerontiov sen bol v Slovenskej filharmónii už po druhýkrát. Odznel po 19 rokoch.
Uvedenie bolo vysoko profesionálne. Orchester aj zbor boli tvárne a zdalo sa, že reagujú aj na najjemnejší podnet dirigenta. (Judd nemá asistenta, hráči sa sťažujú, že nemajú dostatok skúšok, a preto si o to viac cením ich výkon. Pýtam sa však - ako to, že Symfonický orchester Slovenského rozhlasu s likvidačne zredukovaným orchestrom disponuje šéfdirigentom, aj dirigentom? A erbová inštitúcia, ktorá napĺňa vysokú ambíciu pozývať na spoluprácu renomovaných zahraničných dirigentov, druhého dirigenta nemá. Postrádam v tom rovnováhu.)
James Judd je majstrom taktovky veľkých vokálno-inštrumentálnych diel. (Potvrdil to nejeden raz a bude mať, našťastie, možnosť urobiť tak ešte dva razy v druhej polovici tejto koncertnej sezóny. A potom skončí. Prečo? To sme sa zatiaľ nedozvedeli. Bude to iba po 3-ročnom angažmán.) Je kvalitným šéfdirigentom, treba ho počúvať, vnímať, podriadiť sa mu a spolu s ním rásť. Platí to o filharmónii ako celku, nielen o orchestri. Lebo stačí sa mu prizerať, ako sa „prihovára" zboru. A špeciálne pri spomínanom Elgarovi to bolo vidieť.
Vnímajúc Gernotiov sen mi v mysli prebleskli zážitky z Anglicka. Desiatky zborov, detí, dospelých, ušľachtilé hobby a rozspievané domy, chrámy, školy. Tá anglická tradícia je veľmi citeľná aj v Elgarovom diele. A ono akoby bytostne k Juddovi patrilo, ovládal skvele pripravený zbor rovnako, ako orchester. Podľa slov manažérky zboru Mariany Kuškovej išlo o náročnú jazykovú, aj umeleckú prípravu, ale výsledok, ktorý vzišiel z vedenia Nemcom Thomasom Langom z Viedenskej štátnej opery, bol veľmi kvalitný. Nestáva sa často, že zboru rozumieť dokonca aj v starej angličtine (ťažkej aj pre tých, čo jazyk ovládajú dokonale), popretkávanej zrozumiteľnou latinčinou.
Spriaznenosť dirigenta zboru a skladateľská prepracovanosť, boli silné v a capela úsekoch skladby.. Pianissimá, ten nebeský zvuk sa niesol vo svojej nádhere a zriedkavosti a bol akýmsi základom celej kompozície.
Gerontiov sen je vyše 135 minút trvajúci opus. Gerontius - z gréčtiny starý muž - zomiera a jeho duša prechádza na druhý svet do očistca. Elgar siahol po básni kardinála, dnes už svätorečeného Johna Henryho Newmana. Ide o nádherný text, ktorý ho zaujal už desať rokov predtým, ako dielo v roku 1900 skomponoval. A fascinuje azda všetkých milovníkov poézie, a to bez ohľadu na to, či im je duchovno, alebo katolícka doktrína blízka. Text v starej angličtine je plný hudby. A kompozícia je pokorná, ale aj dramatická zároveň, plná kontrastov, krásy netušeného, neobjaveného. V diele je veľa nežnosti a krehkosti, premyslene graduje. Je to dráma - veď skon a to, čo je potom a o čom nikto z nás nevie, iba tuší alebo verí, to je veľká dráma. Odvíja sa vo svojej vnútornej podstate. Partitúra je farebná, hrá veľký romantický orchester a spieva veľký zbor. Ale potenciál je najmä v sile slova - v máloktorom diele starého kontinentu má slovo takú výnimočnú úlohu.
Dielo má dve časti - v tej prvej Gerontius zomiera. Je tichá, iba miestami sa zvlnia emócie a pripomenie neistotu budúcnosti. Zbor je tlmočníkom dobra, predstavuje anjelov, ale aj démonov, t.z. padlých anjelov, či pomocníkov, ktorí sú Gerontiovými priateľmi. A hudobná línia stavia na hlavnom hrdinovi - Gerontiovi v prvej časti a jeho Duši v časti druhej, vynikajúco stvárnenom anglickým tenoristom Tobym Spencem . Druhým pilierom je jeho Anjel strážny. Túto úlohu rovnako perfektne spievala renomovaná, údajne zdravotne indisponovaná Angličanka, mezzosopranistka Sara Fulgoni. Duet anjela a duše, zaberajúci podstatnú časť druhej časti diela, odohrávajúcej sa na druhom svete cestou do očistca, je silným, hlboko krásnym eposom sám o sebe. O indispozícii nebolo ani reči... Tretím sólistom v dvoch rolách bol barytonista Andrew Foster-Williams. Spieval kňaza v prvej časti a Anjela agónie v časti druhej. Vynikol priezračným kovovým hlasom a dôstojným výrazom obsahu diela. Všetci traja sólisti boli naozaj špičkoví a dobre, že to boli Angličania. Lebo sen znel autenticky.
Skladateľ považoval Gerontiov sen za svoje najlepšie dielo. Vzniklo na objednávku festivalu v Birminghame, ktorý ho aj uviedol. Úspech sa však dostavil až o rok neskôr v nemeckom Düsseldorfe a potom sa dielo rozletelo po svete a znie dodnes hlavne v anglicky hovoriacich krajinách.
Elgar bol úžasným znalcom kompozičného majstrovstva a hlasu, možností jeho zosúladenia so zborom a orchestrom, že niet miesta, kde by sa telesá so sólistami dostali do konfliktu. Naopak, všetku smeruje do jednoliateho celku. Je to silné romantické dielo. Kritika konštatovala, že vychádzal aj z nemeckých vzorov Wagnera, či Liszta. Zaznamenala som aj istý janáčkovský realizmus, výkriky, vášne, to bola akoby vrava. Elgar má však predovšetkým silný individuálny jazyk.
A poznámka na záver - mrzeli ma texty v programe, bola to akási nedôsledná redukcia toho, čo je o diele na internete, bez akýchkoľvek údajov o autorovi. A čo si vybrať z neprehľadných, nezosúladených životopisov hosťujúcich umelcov, plných údajov uvádzaných na storaký spôsob? Vysoko však oceňujem, že v programe bolo možné sledovať texty v origináli i v preklade, naštudovať ich vopred, alebo vrátiť sa k nim.
Viera Polakovičová
Foto/Zdroj: Slovenská filharmónia
