Silvester Lavrík vo svojich glosách hľadá odpoveď na otázku - prečo píše, alebo skôr - prináša odpovede na ňu. Dnes si môžete vypočuť už siedmu časť, s podtitulom - chvála pamäti.
Prečo píšem VII, čiže chvála pamäti
„Mám len dve trápenia. Nohy. No a tú starú babu, čo musia nosiť," hovorievala teta Pipa, občianskym menom Alžbeta Schicková, rodená Tauberová. Jej rodičia mali doručovateľstvo a obchod s papierom a knižným tovarom. Na námestí, ktoré sa počas jej života volalo Alžbetino, Štefánikovo a Štúrovo. S Imrichom Schickom sa zoznámila v nováckom pracovnom tábore. Po potlačení SNP sa spolu s rodinou ukrývala v lese, o vlások unikla poprave. Z pohostinstva Giecka stojaceho za Štúrovým chrbtom, teda za chrbtom jeho sochy na bánovskom námestí, veľakrát počula spev veselých gardistov. Nebolo večera, aby si nespievali svoju obľúbenú pesničku. Zapamätala si z nej iba dva verše: nebudeš ty mojím bratom, to ja budem tvojím katom. Napriek tomu prežila tri lágre, bombardovanie transportu aj týfus. Po vojne sa vrátila do rodných Bánoviec a za lásku z pracovného lágra sa aj vydala.
Pred vojnou žilo v štyriapoltisícovom meste temer päťsto židovských občanov. Prvých 42 nemajetných Židov muselo mesto opustiť už v novembri 1938. Z nariadenia predsedu vlády autonómnej Slovenskej krajiny. Len pre osvieženie - volal sa Jozef Tiso a okrem iného bol aj bánovským farárom. Pod tým nariadením svieti jeho vlastnoručný podpis, stačí zájsť do archívu, nájdete ho tam. Do konca vojny bolo zo starého bánovského okresu deportovaných temer tisíc židovských obyvateľov. Po vojne sa ich vrátilo okolo sto. Pani Alžbeta medzi nimi. Najväčšia drobná žena, akú som poznal.
V októbri minulého roka ma telefonicky zastihla za volantom, nuž som radšej zastal na kraji cesty. Telefonovať s ňou nebola nikdy letmá záležitosť. „Vraj idú zrušiť bánovské kino," vyrukovala na mňa po vzájomných úvodných zdvorilostiach. S vervou sebe vlastnou navrhovala, čo by bolo treba urobiť, komu zavolať, na koho sa obrátiť, ako podnietiť mladých ľudí, aby sa nedali. „Teraz, keď sa už naučili pre dobrú vec a vo všetkej slušnosti chodiť do ulíc, mohlo by sa to podariť..." Dohodli sme sa, že počkáme do komunálnych volieb a potom uvidíme, kto by nám vedel byť nápomocný. Nuž, neviem veru, či sa bánovské kino bez tety Pipy zachrániť podarí. Je to zložitá história a angažovanosť Alžbety Schickovej nemožno pripísať len tomu, že v hoteli Barón, ktorý patril jej starému otcovi, bolo v roku 1913 prvé bánovské kino Bioskop. Rozhodne nám budú chýbať, teta Pipa oveľa viac než kino.
Nebyť Alžbety Schickovej, ani bánovského pamätníka venovaného obetiam holokaustu by nebolo. Nebolo by čím v Bánovciach dokázať, že tu nežijú iba vagabundi s genetickým kódom nútiacim svojho nositeľa k noseniu naleštených čižiem a hlučným prejavom jalového vlastenectva, ale aj vnímaví ľudia schopní rozlišovať medzi reálnou zodpovednosťou smerujúcou k dobru a utopicky nezodpovedným nacionálnym narcizmom. „Človek sa aj bojí, aj si to neprizná, aj tak sa tomu strachu nakoniec poddá," napísala teta Pipa v liste adresovanom Bánovčanom zhromaždeným počas protestov Za slušné Slovensko. Nazvala ho „pozdravenie od rodenej Bánovčanky, aj keď už dosť starej" a podpísala sa vlastnou rukou. „Ja som si odvykla mať strach, nemajte ho ani vy, inak vás zožerie," ukončila ho a vyzvala tých, ktorí sú pri moci, aby s ňou zaobchádzali zodpovedne a bez pýchy. S tou mocou, pravdaže. A tých, ktorí sa k nej derú, vyzvala, aby neklamali a nesľubovali nesplniteľné.
Pozdravenie od tety Pipy mám doma medzi vzácnymi listinami. Keď na bánovskom námestí zaznelo, potlesk zhromaždených musela počuť až doma. Ak práve nemala hovor napríklad s Amsterdamom. Alebo žeby už čosi tušila a rozbiehala tam hore...? Lebo teta Pipa nikdy neodpočívala. Až do 11. decembra 2018 neustala ani na chvíľu. Pochovaná je na bánovskom židovskom cintoríne, vedľa svojho muža Imricha. K jej hrobu vedie chodník cez pamätník tým, ktorým vrátiť sa do Bánoviec, sa nepošťastilo. V rodnom meste, s výnimkou rokov strávených v koncentračných táboroch, prežila deväťdesiatjeden rokov. Na čelnej stene toho pamätníka je jediné slovo - v hebrejčine a v slovenčine: PAMÄTAJ. Teta Pipa, držte nám palce, aby sme to dokázali. Za seba sa o to pokúsim aj takto - písaním.
