Petra Fornayová sa profesionálne venuje tancu. Inscenácie, na ktorých sa autorsky, režijne, interpretačne podieľa, sú oceňované a prijímané vnímavým publikom i odbornou verejnosťou. Súčasnému tancu rozumie a má ho rada. Aj preto ju zaujíma spôsob prerozdeľovania a podpory tohto druhu umenia. Píše o tom aj vo svojej glose...
Bezvinní...
Začiatok tohto roka prebehol tak rýchlo, že som sa ani nestihla spamätať a je tu február. A bohužiaľ to nemyslím ako formálne štýlové povzdychnutie niekde medzi kávičkami. Beh medzi audítormi, vyúčtovania, rôzne krásy systému a byrokracie číhali na každom rohu. K tomu všetkému si navyše nebolo radno - pri vypĺňaní rôznych tabuliek a formulárov - pustiť radšej žiadne správy: lebo Corona vírus / lebo požiare v Austrálii a neskôr záplavy / lebo americký impíčment / prosto tragédie a drámy najrôznejšieho druhu. Začiatok roka sa prevalil z januára na február a ja som začala dúfať v pokojnejšie pokračovanie roka pri stále vyššie a vyššie stúpajúcom Slnku smerom k jarnej rovnodennosti.
No akosi sme sa zase stali svedkom udalostí, ktoré sú symptomatickými pre blížiace sa voľby. O pár dní sa totiž pravdepodobnosť opustenia kompetentných a lukratívnych miest môže v mnohých prípadoch zmeniť na realitu. A keďže miesta by mohli opustiť niektorí dočasne vyvolení aj nastálo, treba rýchlo ešte zamiešať karty, niektoré na stôl vyložiť a iné si radšej nechať, niektoré radšej úplne zamlčať, ale hlavne čo-to po sebe na poslednú chvíľu zanechať. A tak sa spolu s tanečníkmi celého nášho Slovenska aj takto verejne teším, že už nielen folklór je v centre záujmu nášho ministerstva mágie, ale aj súčasný tanec. A že nielen - u nás asi navždy len alternatívni - tanečníci z kultúrnych centier marginálneho významu, ale aj veľké mediálne hviezdy z vysokého Toweru dostanú svoj priestor. A nielen priestor, ale aj také štedré prostriedky, aké súčasný tanec u nás ešte nevidel. Jánovi Ďurovčíkovi sa podaril skvelý krok, taký, o ktorý sa zopár naivných maloverných usiluje už pár rokov, ale asi sme to poňali zo zlého konca. Tešíme sa, lebo niekto dokázal svoju machiavelistickú schopnosť prežiť a veľkorysým oblúkom obišiel systém posudzovania komisiami a systém transparentného prideľovania prostriedkov. Dokázal, že aj tanečníci majú všetkých päť pokope. Je tu jeden ľahký tienik na celom tomto počine, a to, že súčasný tanec je síce na míle vzdialený od tvorby spomínaného choreografa, ale dnes, v post post modernej dobe sú už termíny pre malé deti, a tak len dodávam: počin ministerstva smerom k medzižánrovým prienikom je určite uvážený a navyše sleduje dlhodobo presadzovaný diskurz stierania zbytočných hraníc. Prečo by nemohol popri prieniku televíznej subkultúry s národným divadelníctvom existovať aj prienik vysoko komerčnej muzikálovej tvorby so súčasným tancom? No teraz už bez irónie - nemohol.
Ministerstvo kultúry zlyháva nielen terminologicky, ale aj vzhľadom na svoje neštandardné administratívno-správne postupy. Zo dňa na deň urobiť zo súkromného tanečného súboru subjekt de facto dotovaný štátom, sa nevidí každý deň. Všetci máme plné ústa ekológie, bavme sa teda chvíľu pre zmenu o ekológii vzťahov. V právnom štáte má každý nárok na všetko, pokiaľ tým neškodí druhým. Za predpokladu, že sme právny štát, sa teda musíme pýtať, či konanie ministerstva neublížilo celej jednej komunite a nenarušilo tak veľmi jemný a krehký, dlhodobo budovaný ekosystém. A tiež sa musíme spýtať, či je etické, že niekto využije slabiny systému vo svoj prospech. Rozhodne to etické nie je, ale môžeme si rovno pridať: kto si bez viny, hoď kameňom. V snahe o sebareflexiu skúmam vinu, skúmam, ale neviem, kde sme pri našich požiadavkách za celú komunitu tanečníkov súčasného tanca spravili chybu. Možno nepoznáme tých správnych ľudí, čo sa u nás zdá byť chybou čoraz väčšou, možno je v tom niečo iné. Nech je ako chce - práve hádžem kameňom.
