V mojom konci je môj začiatok - tak nazval svoju glosu básnik, spisovateľ a kazateľ Cirkvi bratskej, Daniel Pastirčák. Prečo - to vám už povie on sám.
V mojom konci je môj začiatok
Do obchodu vstúpiť v rukaviciach, ako lupič. Po parku sa prechádzať inkognito so zahalenou tvárou. Vyhýbať sa podivným cyklistom s maskou na tvári. Ako v surrealistickom filme. Koncerty sú zrušené, školy, galérie, kúpaliská, fitnesscentrá sú zavreté, automobilka prestala vyrábať autá. Čo bolo včera samozrejmosťou, dnes uviazlo vo svojom konci. Čo si počať s tým koncom?
Básnik Erik Groch si už dávno za miesto svojho prebývania zvolil koniec sveta, v dedinke Úloža. Viera je pre mňa čoraz dôležitejšia. Povedal mi, keď sme sa pred časom stretli: Dnes je pre mňa zásadná prostá veta z Písma: „Tvorím všetko nové!" Všetko vždy nové... proste stále dopredu. Aj v súvislosti s objavovaním mikrosveta elementárnych častíc vo fyzike som si uvedomil, že Boh je stále sa zväčšujúce tajomstvo. Jednoducho nie je to tak, že skončíš teológiu a polovicu si už spoznal. To, že Boh je stále väčšie tajomstvo kladiem vedľa seba s vetou: Všetko tvorím nové! Veď ja prežijem 70 percent času sám. Bez toho svetla by som bol v depresiách a toto mi presvetľuje život. Teším sa večer z večera, ráno z rána, a ak sa prebudím v noci, teším sa z polnoci. Vždy nové tajomstvo.
Kde je to tajomstvo? Kde je to miesto rodenia sa nového? Tu a teraz, v konci a počiatku. V každom výdychu a nádychu, v odumieraní a rodení sa buniek môjho tela. Keď vstúpim do ticha a prázdnoty na to tajomné miesto kde Počiatok a Koniec jedno sú stávam sa modlitbou. V ľudskom živote sú dva okamihy dokonalej nahoty a čistoty: napísala Simona Weilová narodenie a smrť. Zbožňovať Boha v ľudskej podobe a nepoškvrniť pri tom jeho božskosť, môžeme len ako rodiaci sa alebo umierajúci. Filozofovať znamená učiť sa umierať. Modliť sa je ako umieranie.
Viera sa zvykne upierať k Bohu nového života - k oslobodeniu, k víťazstvu, k obnoveniu moci a úspechu. Taká viera však narazí na svoje hranice. Je to nádych bez výdychu. Nemôžem sa nadýchnuť, kým som nevydýchol, nemôžem začať, kým som neskončil.
Hladko fungujúci stroj civilizácie sa zasekol. Čosi končí, aby mohlo začať čosi nové? Boh konca k nám predsa prichádza neustále. Poznajú to rodičia: Rodičovská opatera musí skončiť, aby sa z detí mohli stať samostatní, zodpovední ľudia. Alebo zakladateľ a jeho dielo: Poznáte agóniu zakladateľa? Z jeho snov a vízií sa zrodil projekt, firma, charita či misia. Príde čas, keď zakladateľ bude musieť skončiť, vzdať sa svojho sna - odstúpiť, inak to dielo na seba neprevezmú iní. Ak neodumrie, nezačne - plod jeho života nebude pokračovať v živote iných. Ak semienko neodumrie v zemi, zostane samo, ak odumrie prinesie mnoho úrody. Povedal Ježiš. Tvorím vždy všetko nové. Nové rastie zo smrti starého. Bez odvahy odovzdať sa smrti, nenájdeme ani odvahu odovzdať sa novému životu. T. S. Eliot to tajomstvo vložil do veršov:
Musíme byť stále a stále v pohybe,
K plnšiemu sústredeniu
K budúcemu spojeniu, k hlbšej jednote
Cez prázdnotu a chladnú bezútešnosť,
Hľa, vlna volá, vietor volá, nesmierne vody
Čajky a delfína. V mojom konci je môj počiatok.
