Glosy týždňa Rádia Devín majú svoje čaro v tom, že autori sú v nich osobní. Píšu Vám, naším poslucháčom, o tom, čo cítia, ako vnímajú život, umenie a tvorbu. Inak to nebude ani v novej glose týždňa, ktorej autorkou je poetka Mila Haugová.
Čo pretrvá...
Rovnako dôležité pre život je ráno ustlať si posteľ, umyť sa a v tichu raňajkovať, ako aj čítať filozofické knihy, romány ...básne. Pythagóras povedal, že do desiatej ráno by sme nemali hovoriť : naša duša sa musí v tichu a samote pripraviť na všetko, čo nás čaká cez deň.
V poslednej dobe sa mnohým zmenil život tak, že museli zostať doma vo svojej izbe (podľa Pascala sme z našej izby nikdy nemali vyjsť...). Spisovateľom sa svet až natoľko nezmenil, lebo na tvorbu v samote sme zvyknutí. Len iná je samota zvolená, dobrovoľná, iná, ktorá vznikla v podmienkach, ktoré diktuje neviditeľný nepriateľ: vírus, ktorému sa v rôznych televíziách dostalo dokonca krásne výtvarné spracovanie. Ale nedajme sa pomýliť, nebezpečenstvo je tu. Netreba podliehať panike, ale je životne nutné dodržiavať stanovené obmedzenia.
Deti nechodia do školy ani škôlky, je náročné písať s nimi úlohy a venovať sa im. Ešte dôležitejšie je deti upokojovať, zbytočne nezaťažovať detailami nebezpečenstva: podľa veku im poskytnúť len základné informácie. Zaujímavé, ako sa desaťročná vnučka predtým (už navždy budeme deliť čas na predtým a potom ...po korone: aké krásne meno má to naše akútne nebezpečenstvo:znamená korunka...veniec!), keď chodila do školy, sťažovala, že sa jej nechce: teraz sa denne pýta: „Kedy už pôjdeme do školy?". Chýbajú jej kamarátky a myslím, aj to denné zaujatie v škole, rytmus, rozdelenie dňa. Chodí na ZŠ Nejedlého: pedagógovia majú s nami veľmi dobrú spoluprácu (hlavne pani učiteľka Rapaičová triedna 5.A) Posielajú nám úlohy, ktoré vnučka Aimée s našou pomocou vypracuje, prepíše do mailu a pošleme to späť. Chýba vysvetľovanie, živý kontakt v triede, pobyt s rovesníkmi.
Škola je už od staroveku geniálny ľudský vynález...všetky jej formy a možnosti aj s chybami (najviac v celom vzdelávaní podľa mňa zaostávajú učebnice...s množstvom nepotrebného učiva ...balastu). Teraz sa to všetko vynorilo a verím, že to zhustené a skrátené učivo už tak zostane aj potom, keď sa vyučovanie znova začne v školských priestoroch.
Náhoda chcela, že sme v karanténe uviazli na vidieku v dome so záhradou, čo je momentálne Božie požehnanie. Môžeme byť v záhrade, vidíme kvitnúť postupne všetky stromy: marhuľu, broskyne, čerešne, slivky a teraz vrcholia jablone a hrušky. Zasadili sme zemiaky a cibuľu a ešte viac ako v predchádzajúcich rokoch chceme byť v lete sebestační so zeleninou: budúci týždeň, verím, otvoria trh v Leviciach a budeme si môcť zakúpiť planty paradajok, uhoriek, papriky, tekvice a zeleru...Ach keby všetky neobrobené a opustené záhrady znova ožili a pestovali sa v nich staré domáce odrody zeleniny a ovocia (veľmi pohotovo sa otvorili Záhradnícke potreby, čo vysoko oceňujem), mali by sme nielen teraz počas karantény na vidieku čo robiť, ale potom aj všetky nasledujúce roky by sme si mohli viac sami dopestovať čerstvú zeleninu a ovocie.
Ach, všetky tie roky detstva, keď sme pozerali cez plot, že kto už má čo zasadené...Nie nejdem tu nostalgizovať, moje odporúčanie s obnovou záhrad je verte mi, celkom pragmatické...a trochu poetické. Ak ste nikdy neskúsili prejsť sa po záhrade a odtrhnúť si vlastnoručne vypestovanú paradajku a na mieste ju zjesť, tak ste neodchýlili dvere do pozemských rajov.
Nepredstavujte si, že som ako poetka prestala vnímať, čítať a písať texty a básne...Odporúčam siahnuť po tých láskavejších knihách, prečítala som si nedávno Wiliama Saroyana, Južnú poštu Ladislava Balleka...poviedky Dušana Dušeka. Balzam na dušu. Nádej a viera v to dobré a múdre v nás...To pretrvá.
Mila Haugová
