Pravidelní poslucháči Ranného ladenia vedia, že keď píše glosu Silvester Lavrík vo svojich glosách uvažuje nad tým, prečo píše. S úsmevom, iróniou, odstupom, nadhľadom, ale aj veľmi vážne.
Prečo píšem X, čiže prečo nepíšem čosi poriadne
Aspoň máš čas na písanie, povedali mi mnohí známi. Hej, prikývol som nepresvedčivo. Výsledok? Za dva mesiace som nenapísal dokopy nič. Podcenili sme situáciu. Ako obyčajne. Nevravím, že čísla nie sú dôležité. Sú. Najmä ak sa za nimi skrývajú ľudia. Zdraví, chorí, obete, vyliečení. Covid štatistika je naša nová ranná modlitba. Pamätá sa ešte niekto na hlásenia o vodných stavoch? Gabčíkovo, Medveďovo, niveau stable, niveau monte, trois cents soixante-neuf. K raňajkám, k obedu, pred večerou. Hladina ustálená, hladina stúpa, tristošesťdesiatdeväť. Po francúzsky to znelo ako galantná poézia.
Upíri a zombíci vybledli, bubáci dneška sa volajú štatistiky. Zdravotnícke, ekologické, ekonomické, prieskumy preferencií, sledovanosti, počúvanosti. Keď bolo zle, počet divákov spravodajských relácií sa strojnásobil. Len čo nám otrnulo, angažovanosť sa kamsi podela. K raňajkám už zase počúvame informácie o hodinových kolónach, narastajúcej nezamestnanosti.
Etalónom zodpovednosti sa stali dva metre. Ešte tu a tam vidno idealistu s rúškom na tvári, desiati ľudia pred poštou stoja v poslušných rozostupoch, no všetko ich úsilie znehodnocuje frikulín uprostred. Rúško namiesto podbradníka, zapálená cigareta v kútiku úst, urputne šúcha svojho smarta. Čo sa staráš, odvrkne, keď sa ho opýtate, načo mu je rúško na krku.
Slovník odhodlania a solidarity spred niekoľkých týždňov sa ošúchal, ostal pohodený medzi jednorazovými hygienickými pomôckami, do jeho somárskych uší sa opiera vietor prinášajúci studený vzduch z Arktídy. A možno sa aj dobre stalo, veď čo to je za heroizmus, keď na to, aby človek zvíťazil, stačí sa - báť. Nevystrčiť nos z domu. Kam by sme chodili, keď pizza príde do desiatich minút, krmivo pre sliepky do troch dní, karanténu možno stráviť v bezpečí vlastnej domácnosti?
Neumrelo u nás veľa ľudí. Dokonca sa nás tak veľa ani nenakazilo. Zjavilo sa veľa úvah na tému, ako to, že sme to zvládli tak dobre. Viem, čísla nepustia, ale naozaj sme to zvládli? Naozaj dnes stačí báť sa, aby som vyhovel požiadavkám doby? Vážne treba tak málo na to, aby človek zvládol najvážnejší problém ľudstva za posledné trištvrte storočie? Alebo je to, ako obyčajne, vec uhla pohľadu? Namiesto slova strach použijeme slovo rešpekt a zrazu máme dôvod na radosť. Opatrnú, veď - s rešpektom.
Nuž, čosi na tom bude, že v krajinách, kde v kolektívnej pamäti ešte rezonujú zvyšky aktívnej skúsenosti so zlom prevyšujúcim sily jednotlivca (systémovým, či fatálnym) a kde individuálne slobody ešte nestihli zmutovať do podoby permanentného egotripu, štatistiky obetí vyznievajú prijateľnejšie. Lenže ktovie, či to moderný svet nerozdelí ešte viac, než svojho času westfálsky mier. Málokto si to už pamätá, možno sedemstoročné duby, čo rastú na Kulháni za mojím chrbtom, ale práve vtedy sa začali písať moderné dejiny a deľba sveta na bohatý Západ a permanentne sužovaný Východ.
Tentoraz bude deliaca čiara bežať po iných terénoch, no som presvedčený, že rozdiely medzi bohatými a chudobnými sa dramaticky prehĺbia. Tým, ktorí oplývali pocitom zodpovednosti za to, ako, odkiaľ, kam a za akú cenu žijeme, starostí pribudne. Tí, ktorí okúsili, aké pohodlné je žiť na úkor ostatných, aké ľahké je brať viac, než dávať, sa opäť raz presvedčili, že vždy sa nájde niekto, kto bude horúce gaštany ťahať z ohňa namiesto nich. Nuž, osud nakladá tým, ktorí unesú. Lebo veď čo vezme chudobnému duchom? Mrazenú pizzu?
Nádejou pre budúcnosť je masa doteraz neprebudených. Otázkou ostáva len to, na ktorú stranu sa tí, ktorých prestane pohojdávať ľahostajnosť, pridajú. Zodpovednosť v dvojmetrových rozostupoch verzus vajgel na dolnej gambe. Ako to dopadne, nebudeme vedieť ani zajtra, ani o mesiac. A neviem si predstaviť tú štatistiku, ktorá to verne zachytí. Zatiaľ teda čakáme, niveau un-stable.
Toto všetko zišlo na um každému, kto si zaslúžil dnešné raňajky, s francúzskou a numerickou poéziou, alebo aj bez. Píšem o tom len preto, aby som sa priznal k dôvodom, kvôli ktorým nepíšem, hoci ešte pred niekoľkými týždňami som sebavedomo vyhlasoval, že keď je zle, každý by mal robiť, čo vie. Alebo sa o to aspoň pokúšať. Spisovateľ by teda mal písať. Lenže v dobe nepravého času čakania sa mi písať nedá. Dúfajme, že pominie skôr, než sa duby, čo sme sadili túto jar, dožijú veku tých z Kulháňa.
