Samostatná vedecká pracovníčka Ústavu dejín umenia Centra vied o umení Slovenskej akadémie vied, Zuzana Bartošová, sa v glose vracia do nedávneho obdobia, kedy sa už dalo dýchať voľnejšie, ale ešte stále nie naplno. Svojej glose dala názov: O kráse a pochybnostiach.
O kráse a pochybnostiach
Začal sa posledný týždeň „stavu ohrozenia". Korona ustúpila a ešte sa neuvoľnili všetky predpisy, ktoré ju blokovali a dali pod kontrolu. Usúdili sme, že je to najlepší čas vyraziť s vnúčatami do Tatier. Môj obľúbený nórsky server, ktorý vie určiť absolútne presne predpoveď počasia pre každý kút na svete, teda aj pre Nový Smokovec, síce avizoval, že bude daždivý týždeň, ale šli sme. Deti mali so sebou školské tašky: vedeli, že dopoludnia sa budú učiť. Veď ešte nemali prázdniny.
Dni, keď nepršalo, sme venovali výletom. Plavba na plti po Dunajci v Pieninách bola úžasná. Vždy som si myslela, že ide o povrchnú turistickú atrakciu, preto ma nelákala. Teraz, kvôli vnúčatám, som zažila niečo neskutočne krásne. Panoráma ostrých skál v kaňone, raz tichá, raz búrlivá rieka, slnko nad hlavou a všade dookola svieže jarné lesy.
O dva dni sme šli do Spišskej Soboty, aby deti videli zázrak slovenskej neskorej gotiky. V skromnom kostolíku, komponovanom na stredový pilier, čo charakterizuje miestnych staviteľov, je päť úchvatných oltárov, z toho štyri zo začiatku šestnásteho storočia.
Spišská Sobota bola v čase, keď si mešťania, ktorých bolo asi päťsto, objednali v dielni Majstra Pavla z Levoče oltáre, významným hornospišským mestom. Považovalo sa za ľudnaté. Od polovice trinásteho storočia malo aj právo slobodného trhu. Mešťania, zväčša nemeckí kolonisti, sa podľa remesiel združovali v cechoch: obuvníckom, čižmárskom, krajčírskom, kožušníckom aj gombičkárskom. A zrejme sa im tak darilo, že to chceli dať najavo. Túžili po reprezentácii hodnôt, ktoré vyznávali.
Iste, boli pobožní, veď preto investovali do oltárov. Ich kompozície sa však už líšia od stredovekých. V centre pozornosti sa ocitli nielen členovia svätej rodiny, ale aj menej významní svätci, ako napríklad Juraj bojujúci s drakom na hlavnom oltári. A v pozadí princezná ktorú chcel ochrániť. Dvanásti apoštoli v predele oltára na poslednej večeri s Ježišom Kristom majú renesančné proporcie odvodené z reality a chovajú sa naozaj nenútene. Zhovárajú sa, nalievajú si víno, lámu chlieb. Nebyť ich zlatých plášťov, tak to môžu byť práve tí mešťania, ktorí oltáre objednávali. V každom prípade však výjav reprezentuje spôsob dobového prežívania sviatku, radosti zo spoločnej hostiny.
Navštívila som mnohé nemecké, francúzske či talianske kostoly a katedrály. Videla som dosť architektonických pamiatok, na ktoré sa nedá zabudnúť, ale vo väčšine sa už nezachovalo zariadenie. Naproti tomu v Spišskej Sobote, ktorá už dávnejšie, po pričlenení k Popradu, stratila štatút mesta, je skromný kostol plný veľkého umenia. Neskorý stredovek, ktorý tu dýcha pokojom tvárí svätcov a žiarou ich zlatých rúch zo všetkých strán, je aj pre ateistu skutočným zážitkom. Nielen pre oči. Pri pohľade na sochy oltárov, na výjavy v ich krídlach, pri počúvaní príbehov martýrstva, som zabudla na svet tam vonku. Oslnil ma ich presah k vznešenosti, ktorý podľa postmoderného filozofa Françoisa Lyotarda charakterizuje skutočné umenie. Dielňa majstra Pavla z Levoče sa na sochách podpísala presvedčivým spôsobom. Posledná večera v predele hlavného oltára svätého Juraja je príbuzne komponovaná, ako tá slávna z hlavného oltára kostola svätého Jakuba v Levoči. Náš známy, priateľ miestneho kňaza, nám kostol odomkol, porozprával deťom príbehy svätých a navyše zahral na organe. Čo viac sme si mohli priať?
Umelecký zážitok z návštevy kostola svätého Juraja v Spišskej Sobote vo mne ešte stále doznieva, hoci som tam nebola po prvý raz. Zamýšľam sa nielen nad sugestívnou krásou výnimočných diel neskorej gotiky, ale aj nad mešťanmi, ktorí s neomylnou presnosťou vedeli, v ktorej dielni majú objednať oltáre, aby za svoje peniaze dostali adekvátnu umeleckú hodnotu. Takú, ktorá okrem estetických kvalít a duchovného posolstva dôstojne reprezentuje ich spoločenský status.
Ako to spoznali v dobe, keď sa nové umelecké myšlienky a estetické riešenia šírili najmä prostredníctvom grafických listov či skúseností z vandrovných ciest a času strávenom ďaleko od domova v dielni cudzieho majstra? V dobe, keď umelecké dielo bolo treba zaplatiť z ťažko zarobených peňazí vlastnou remeselnou prácou, alebo obchodovaním na trhu? Kde vzali tú odvahu, že objednali aj z umeleckohistorického hľadiska diela na úrovni svojej doby, v podstate novátorské? Navyše, nerobili to len pre seba. Oltáre objednali pre kostol, kam chodili všetci, bez ohľadu na to, či boli chudobní alebo bohatí. Spoločne prežívali ich duchovné posolstvo.
Podmienky, v akých žili na Spiši mešťania začiatkom šestnásteho storočia, sa nedajú vôbec porovnať s našimi aktuálnymi možnosťami globálne presieťovaných informácií a dynamického trhového mechanizmu vrátane trhu s umeleckými ideami a dielami. Aj vzdelanie stredovekých remeselníkov určite zaostávalo za štandardným vzdelaním občanov dnešného Slovenska. A napriek tomu je tu len malá skupina citlivcov, ktorí chápu, že umenie má nielen finančnú, ale aj symbolickú hodnotu. Že vyjadruje skryté túžby toho, kto si vyberie a kúpi, či objedná umelecké dielo. Že to podáva správu o jeho mentalite, aj o citovej a intelektuálnej úrovni. A v neposlednom rade, rovnako ako v stredoveku, reprezentuje jeho spoločenský status.
Z tohto hľadiska je naozaj zarážajúce, že našej elite, ktorá zasadá v Národnej rade Slovenskej republiky, neprekáža gýčová socha ženy pred jej budovou. Že nikomu z vládnych predstaviteľov ani nepríde na um, že Svätopluk natretý mačacím zlatom nepatrí pred Bratislavský hrad. Veľmi rýchlo sa zabudlo, kto a za akých okolností inicioval osadenie sochy na tomto symbolickom mieste. Ale pokiaľ budú na významných verejných priestranstvách gýčové diela umelcov, ktorí tvorili ideologicky motivované diela za socializmu, tak sa občan nedozvie, že ho niekto podvádza a ponúka mu falošné hodnoty namiesto pravých.
A znovu sa vraciam do stredoveku. Svätý Juraj na hlavnom oltári v Spišskej Sobote zápasí s drakom. Viackrát ho už zranil, ale toto stelesnenie diabla mu jednou labou ukazuje výsmešné gesto. Prízraky minulosti sa dajú poraziť odvahou kultúry a noblesy. Len či jej máme aspoň toľko, ako stredovekí remeselníci, o tom mám vážne pochybnosti.
Zuzana Bartošová
