Už takmer dva roky vám Silvester Lavrík prináša svoje hľadanie zmyslu písania.
Prečo píšem XI, tentoraz o strachu písať
Kolega Ivan, pochádza z Ruska, spoza Uralu. Nedávno sa prisťahoval do nášho mesta. Z Bánoviec nie je nikam ďaleko, ale aj tak... Ako nás vôbec našiel? Ból som v Portugálsku, Nemécku, Švecku, Česku, ale tu, u vás sa mi páči najviácej, hovorí, keď sa ho na to opýtate. Ale prečo? Tám je všetko príliš poupratováne, povie a s úsmevom sa odmlčí. Aha, povie si našinec a pýcha už zaňho nedýcha, nadutá hruď klesne.
A kde bývate, Ivan? Nášiel som si ubytovánie u jednej zaujimávej prísnej panej; Keď sa ho opýtam, čo tým myslí, zoširoka, na ruský spôsob, trpezlivo a pobavene vysvetľuje - do bánovských novín dala inzerát, v ktorom ponúka izbu s výhľadom na Považský Inovec, samostatný vchod a sociálne zariadenie, lenže k svojmu nájomníkovi sa správa veľmi starostlivo. Tak podróbne, dodá. Ráno si riadne vyvetrajte, večer už okno neotvárajte na dlho, navlhli by múry, uterák ste nechali schalbaný, to chcete chytiť nejakú pleseň? Nerozúmiem, náčo dávala inzerát, keď tam faktícky nikóho nechce, pokrčí Ivan ramenami. Odmlčí sa a ponad kostolnú vežu sa zahľadí kamsi k Uralu.
Našiel som si bývanie u jednej zaujímavej prísnej panej, povedal Ivan síce po slovensky, ale vo vete, ktorú by našinec jakživ neskonštruoval. Je to stará krava, povedal by ktokoľvek z nás a každému by bolo všetko jasné.
S trochou dobrej vôle sa to isté dá povedať o našej literatúre. Portugalská, nemecká, severská a ja neviem aká je pre nás príliš uprataná. Tá naša je... zaujímavá prísna pani. Pozve človeka, nechá ho zabývať sa, pokochať sa peknými výhľadmi a potom mu začne piť krv. Zákazy, príkazy, v kúpeľni číhajú plesne.
Stará krava, povieme a je po literatúre. Je po poézii, po dobrodružstve. Ostane len banalita samozrejmostí, mrvenička všedných dní rozpadnutých na milión nevábnych drobností. Príkre slová, rýchle súdy. Vnútorný nepokoj človeka vykoreneného zo zelených horských údolí zanechaných v krajine detstva.
Samozrejme, je to veľmi zjednodušený prímer, pre niekoho azda priveľmi, ale to len kvôli názornosti. Lebo potrebujeme sa pohnúť ďalej, nájsť východisko. A tak človek príde na to, že zaujímavá stará pani nie je literatúra, ale ten ponúkaný príbytok s pekným výhľadom a ostatnými vymoženosťami.
Lenže tá stará krava je potom kto? Nuž - hocikto. Každý, kto je natoľko samoľúby, že sa na teréne literatúry správa ako domáca pani. Autor, kritik, samoľúby čitateľ. Všetci tí, ktorí máme v sebe toľko drzosti, že svoje školometské domáce poriadky vydávame za univerzálne pravidlá. Nevysvetľujeme, nediskutujeme, diktujeme. Často zvýšeným pásom, odsudky strieľame od pása, bez mierenia, kolty napáskované snobskou nadradenosťou, akademickou neosobnosťou, alebo aj obyčajnou neznášanlivosťou a nežičlivosťou. Ako sa potom nebáť? Kde nájsť odvahu čítať a nechať sa čítaným unášať? A predtým písať a napísané zverejniť?
Práve som dočítal Knausgaarda. Jeho heptalógiu Môj boj. Tam je to o strachu celé. O strachu byť partnerom, otcom, spisovateľom, susedom. O strachu z banality každodenného života. Ja mu rozumiem. Mal som ísť s autom na estékačku, no cítim sa neisto medzi tými suverénnymi chlapmi, čo vedú zasvätené reči o karburátoroch. Darmo som si uvedomoval, že v knižnici by sa oni cítili podobne neisto, poslal som tam za seba slabú ženu.
Kým leto sladlo, korona nám zhorkla. Deň po dni nás usvedčuje z toho, že predstava o tom, že máme svoje životné plány pevne vo vlastných rukách, je len ilúzia. Ivan sa už u zaujímavej prísnej panej zabýval. So šarmom svetobežníka, občas stratený v preklade, no jej vrtochy už zvláda. Jej pravídlam začínam rozúmieť, referuje s úsmevom. Tie praktícke sa dáju vydŕžať, dodáva. A tie ostatné? Aké ostátne? opáči. Má pravdu. Vrtochy starej kravy nemajú nárok stať sa pravidlami. Stačia nám pravidlá zaujímavej prísnej dámy.
