Literatúra, najmä tá najlepšia, inšpiruje čitateľa k vlastným úvahám o sebe, o svete, o živote, o tom, čo stojí za i nad slovami. Dôkazom je aj glosa kazateľa cirkvi bratskej a spisovateľa, Daniela Pastirčáka. Dal jej názov S obrazom tej lásky.
S obrazom tej lásky
V známom českom nakladateľstve vyšla pozoruhodná kniha: T. S. Eliot - Kresťan - kritik - básnik. Potešil som sa tomu počinu. Eliot je známy ako apoštol skeptikov - autor kultovej básne Pustatina. Kniha odkrýva jeho druhú, neznámu tvár. Tvár kresťana. T. S. Eliot svojich spisovateľských priateľov prekvapil. 29 júna 1927 prijal v Anglikánskej cirkvi krst. Aká cesta ho tam doviedla? Narodil sa ako vnuk unitárskeho misionára, už v detstve však zavrhol túto pragmatickú vieru, zbavenú mystéria. V čase štúdia na Harwarde bol fascinovaný budhizmom. Oženil sa s neurotickou Angličankou. Roky pred jeho očami mizla v temnote psychickej choroby. Bol chránencom a študentom Bertranda Russela, avantgardným básnikom, bankovým úradníkom: Večne neistý, večne chorý muž. Cítil sa odcudzený svetu, ktorého zmysel sa vyprázdnil. Včerajšie vojnové polia zmizli v hmle minulosti, no základy sveta sa už otriasali v tušení ďalšej katastrofy. Na obzore sa vynárali utopické totalitné ideológie: nacizmus a komunizmus: Mnohí intelektuáli podľahli ich zvodom. Medzi nimi i niektorí Eliotovi priatelia, napríklad Ezra Pound. V knihe „Idea of Christiam society" Eliot napísal: Ak nechcete mať Boha, budete sa musieť skloniť pred Hitlerom alebo Stalinom. Nechcel sa pridať napravo ani naľavo, nedôveroval žiadnej politickej teórii. Útočisko našiel v Ježišovom „kráľovstve pravdy, ktoré nie je z tohto sveta."
V čase keď písal Pustatinu sa Stepanovi Spenderovi zdôveril s úmyslom prikloniť sa k budhizmu. Krst v prázdnom kostole bol teda zavŕšením hľadania. Eliot hľadal mystickú jednotu s Bohom. Jeho viera vytryskla z hlbín skeptickej mysle. Najvyšší cieľ civilizovaného človeka, napísal, je zjednotiť hlboký skepticizmus s hlbokou vierou. Niekoľko mesiacov pred krstom, v eseji o Bertrandovi Russelovi, Eliot poznamenal: Pán Russel verí, že keď zomrie, zhnije. Ja sa s takouto istotou nedokážem prihlásiť k žiadnemu presvedčeniu.
V dedinke East Cooker je kostol a v ňom Eliotov symbolický hrob. Na ňom dve vety: V mojom počiatku je môj koniec. V mojom konci je môj počiatok. Je to úvodná a záverečná veta rovnomennej básne. V tej básni Eliot cituje Jána z Kríža: Ak sa máš dostať k tomu, čo nepoznáš/ musíš ísť cestou, ktorá je cestou nepoznania./Ak máš mať to, čo nemáš, / musíš ísť cestou pozbavenia./ Ak sa máš dostať k tomu, čo nie si, musíš ísť cestou, na ktorej nie si.
Stepan Spender, si spomína, ako sa Eliot snažil Virginii Wolfovej vysvetliť zmysel modlitby: Ide o koncentráciu myšlienok a emócií na transcendentnú Prítomnosť. Ponorený v modlitbe, človek býva tou Prítomnosťou celkom pohltený. No práve takéto zaujatie človeka bytím, ktoré ho presahuje, v ňom znovu zjednocuje rozbité vedomie samého seba. Pre Eliota obrátenie k Bohu znamenalo práve toto: mystický zostup k prameňu. Tak to vyjadril vo veršoch básne Little Gidding: S obrazom tejto Lásky a hlasom tohto Volania/ neustaneme v hľadaní/ a cieľom všetkého nášho hľadania/ je dosiahnuť bod, odkiaľ sme vyšli, a poznať to miesto po prvý raz.
