Daniel Salontay v sebe hudobníka nezaprie ani pri písaní glosy. Možno aj preto, že hudbu počuje tam, kde iný nie. O tom, ako možno vnímať svet okolo nás, píše v dnešnej glose, ktorej dal názov: Dolu z Dlhých Dielov a ďalej po prúde (hudby ktorá vzniká).
Dolu z dlhých dielov a ďalej po prúde (hudby ktorá vzniká)
Žijem na kopci nad Dunajom. Na Dlhé diely sme sa prisťahovali na prelome roku 1999 - 2000. To úplne zmenilo náš život. Vymenili sme Staré mesto s jeho lákadlami za miesto, ktoré v tom čase bolo na hrane kopca Dlhé diely: za chrbtom najhustejšie obývané panelákové sídlisko s minimom zelene a záľubou vtedajšieho vedenia mestskej časti v betónovaní; a pred sebou dlhé pásy (diely) sadov a záhrad zvažujúce sa k Dunaju, rodinné domy, príroda, veľké nezastavané územia. Veľmi skoro sme objavili pešiu trasu do Devína, Kráľovu horu (kukuričák) čiže veľkú lúku nad Dlhými Dielmi, ktorú sa nám podarilo len tak tak zachrániť pred zabetónovaním, starú ulicu Dlhé Diely II so starousadlíkmi, ktorou sme chodili na Devínsku cestu na autobus a vždy sme prehodili pár slov a vstrebávali genius loci. Na tomto čarovnom mieste sme začali tvoriť novú hudbu pod názvom Dlhé diely. Prišli koncerty v zahraničí (12 krajín Európy, USA, Kanada) a bolo ich viac, než doma, preto sme skupinu premenovali na kozmopolitnejší Longital, čo je historický názov štvrte Dlhé Diely. Úplne najväčší objav bola ale pešia trasa dolu z Dlhých Dielov a ďalej po prúde Dunaja. Hodinová prechádzka, počas ktorej sa päťkrát úplne zmenia kulisy, obrazy, územie, podklad pod nohami. Táto cesta je po dvadsiatich rokoch našou najčastejšie zažívanou a doposiaľ neskomponovanou "vnútornou hudbou".
Dlhé Diely sú skala, ktorá sa trasie každé ráno, keď sa autá valia dolu zjazdom, každé vezúce prevažne jednu osobu s hlavou rozvírenou myšlienkami. Po deviatej náhle nastáva ticho, nielen zvukové ale aj vnútorné, citeľné. Ticho je základným predpokladom hudby, je to možnosť hudby a istým spôsobom aj najdokonalejśia skladba. Je teda čas vydať sa na cestu, po vlastných a s prázdnou hlavou, pripravenou vnímať prítomnosť a prijímať, čo prináša voda. Umenie kráčať po prúde. Umenie počuť hudbu, ktorá zatiaľ neexistuje.
Prvou zastávkou je ostrov Sihoť na Dunaji rovno pod Dlhými Dielmi. Tento zdroj pitnej vody je neprístupný, ale párkrát sa mi podarilo prekročiť načas vyschnuté rameno a zažiť dlhokánsku kamienkovú pláž a jej šumivú pieseň podporenú vzdialenými basovými tónmi vodných čerpadiel ozývajúcich sa z hlbokých vrtov. V tých basoch je čosi animálne a uvedomil som si, že ich často podprahovo počuť až hore na kopec, keď si nalievam pohár najlepšej pitnej vody v meste a počujem ambientno idustriálnu hudbu.
Ochranné pásmo vodného zdroja je aj na našom brehu, pokračujem teda popri ramene dolu prúdom v prostredí, kde človek nezasahuje, popadané stromy sú hmyzie hotely, alebo trámy ohryzené bobrom a pripravené na priehradu. Soundtrackom tejto časti v každej ročnej dobe je vtáčí spev - večná inšpirácia jazzmanov Milesa Davisa a Charlieho Parkera.
Rameno prechádza do zátoky ústiacej do Dunaja. Predtým, než to celé spláchne náš veľtok, otvorí sa priestor, ktorý doposiaľ a do istej miery úspešne odoláva pokusom zabrať a speňažiť posledné čarovné miesta Bratislavy. A nie je to len pozemok a tých pár desiatok metrov nad ním. Každé miesto s geniom loci má svoj zvukový odtlačok, spieva si svoju pieseň. Piesňou Karloveskej zátoky je špľachot vesiel, ktoré občas mäkko zavadia o kanojku, alebo kajak, tlmená vrava a občasná gitara ozývajúca sa z klubu rybárov na parníku Mark Twain. Kým tu kotví Mark Twain, nemám obavy o zátoku, ktorú práve v týchto dňoch objavili aj lockdownoví otužilci.
Voda sa vlieva do Dunaja a ak chcem zdržať krok, tak musím poriadne pridať tempo. Soundtrack zvyšuje tempo tiež a aj hlasitosť. Dominujú trúby a rachot pneumatík ozývajúce sa z mosta Lafranconi. Je to čistý progresívny industriál s chrčiacimi gitarami a dychovou sekciou, jeden by sa z neho zbláznil. Podobne ako gróf a inžinier Grazioso Enea Lanfranconi, ktorý mal v tejto oblasti kedysi rozsiahly park a vilu, a keďže mal aj kameňolomy a Bratislava problémy so záplavami, Lanfranconi vymyslel, že sa Dunaj zreguluje, na brehy sa navozí kamenie z jeho prevádzok, on zarobí a aj s Dunajom bude pokoj. Žiaľ, rok pred dokončením regulácie Dunaja Lanfranconi zošalel a na jeho nešťastie bol aj vlastníkom loveckej zbrane. Ostal po ňom zregulovaný Dunaj a neskôr názov mosta so šialeným zvukom. Dunaj je veľká sila, asi najväčšia čo tu máme, podobne ako Tatry a možno je tento Lanfranconiho príbeh mementom pre tých, ktorí by si chceli merať sily.
Sme poučiteľní? Nie sme. Pokračujem dolu prúdom po nábreží, ktoré kedysi žilo hudbou a umením. V parku kultúry a oddychu som sa nechal kedysi definitívne strhnúť hudbou. Jazzové dni a aj iné koncerty sa mi na roky stali soundtrackom tohoto miesta. Až jedného dňa nastúpili mechanizmy a deň pred ohláseným koncertom Mariána Vargu a Collegium Musicum urobili demonštratívnu dieru do steny sály. Lebo mesto predalo PKO za jedno euro developerom. Dnes toto miesto zrovnané so zemou volám Parkovisko kultúry a oddychu a jeho soundrackom je mŕtve ticho.
Otáčam preto hlavu smerom na Dunaj a nadchýnam sa striebornou plochou a rýchlosťou, soundrack sa okamžite mení na futuristickú slávnostnú hudbu kozmickej lode. A hlavu na breh už neotočím, lebo viem, že tam v tomto vesmíre stojí novodobý zhluk objektov ktorý sa síce volá River Park, ale ja ho volám cintorín architektúry. Hlava otočená k vode však nepomáha, staviteľ sa poistil aj proti tomu a vystrčil až nad vodu jeden z objektov, ktorý silne pripomína ikonickú sochu Fontána od Marcela Duchampa. Áno ten pisoár postavený v galérii. Niekto si tu opäť meria sily s Dunajom, pomyslím si a radšej sa prepínam do paralelného vesmíru a času, v ktorom je Dunaj na dosah a v týchto miestach stojí pulzujúca a životom prekypujúca rybárska dedina s krčmičkami a trhmi, na ktorých znie veselo smutná hudba - Bratislavské Fado. Staviteľom cintorína architektúry, ktorí sa rozhodli merať silu s Dunajom, želám lepší osud, než ten, čo postihol Lanfranconiho.
Na záver prechádzky míňam sochu Dušana Samuela Jurkoviča, velikána slovenskej architektúry. Vždy sa ho spýtam, čo si o tom celom myslí a on svoj postoj nemení: s rukami vbok, s ceruzkou, smutne hľadiac do zeme ľutuje, že tvorcom Riverparku dal niekto kedysi do rúk pravítko a ceruzu.
Moja cesta po prúde Dunaja možno končí smutne, ale pohľad do vody pripomína, že všetko pominie. Plynie ďalej popod most SNP. Možno nastane doba, keď si budeme vážiť prostredie natoľko, že sa zaň spoločne postavíme.
