Človek je vo svojej podstate tvor spoločenský. Aj introvert má rád, keď vie, že je niekto, komu môže porozprávať napríklad aj o tom, že je rád sám. Keď sám byť chce. No súčasný čas „hommeoficový" a dištančný dáva oveľa menej možností na stretávanie sa, spoločné objavovanie a prežívanie radosti z poznania. Aj o tom je glosa Mily Haugovej, ktorá má názov: Deti sú to najdôležitejšie, čo máme.
Deti sú to najdôležitejšie, čo máme
„(...)Majte radi svoje deti,
Ale nie viac ako tie ostatné."
Napíše presne a múdro básnik Štefan Strážay. Lebo ide o deti: naše, vaše, ich. O ich vývoj, duševnú pohodu a momentálne konkrétne o ich návrat do školy. Myslím teraz na druhý stupeň základných škôl a stredné školy. Sú to deti teenageri v pubertálnom veku.
A sú doma celé dni väčšina z nich samé, lebo rodičia pracujú.
Sú doma tie 10-12 aj tie staršie. Učia sa na diaľku pár hodín do týždňa. Aj pri najväčšej obetavosti učiteľov a možnej pomoci rodičov je to málo. Ten vek, v ktorom sú a už od jari, majú v ňom prerušované vyučovanie, sa nikdy nevráti. Sú neustále vo vývoji a nedostávajú ani vzdelanostne ani výchovne to, čo potrebujú. Vedomosti, vysvetľovanie, ľudský kontakt s učiteľmi a priateľský s kamarátmi a kamarátkami.
Chýba rytmus vstávania, učenia, pravidelný počet hodín všetkých predmetov, aj tých, ktoré vypadli a neučia sa.
Chýbajú spoločné prestávky, obed v školskej družine, zvítanie sa ráno a odprevádzanie sa domov navzájom po skončení školy.
Vážení poslucháči, poslucháčky, priatelia, rodičia, aj tí, ktorí teraz nemáte školopovinné deti, píšem túto glosu v čase, keď sa rozhoduje o tom, že začiatkom decembra nastúpia žiaci a žiačky do škôl. Verím, že v čase vysielania glosy to bude vyriešené pozitívne, že školy budú vedieť zabezpečiť prezenčné vyučovanie s dodržaním všetkých hygienických opatrení pre všetkých.
Deti sú to najdôležitejšie čo máme, či už naše alebo tie ostatné. To, či budú chodiť do školy, ovplyvní celú ich budúcnosť. Nebolo by dobré premeniť školu na digitálne laboratórium. Žiaci nie sú pokusné králiky. Živú školu a kontakty v škole: to sociálne a kultúrne nič nenahradí.
To, že školy by mali byť technicky vybavené, je v poriadku, ale škola a samozrejme rodina by mali sprostredkovať to živé pohyblivé ľudské, čo povzbudzuje k rozmýšľaniu, prejavom empatie, priateľstva, spolupráce. Tie denné radosti aj problémy medziľudského spolunažívania. K predmetom teoretickým by sa mali znova zaviesť (už to raz tu bolo) predmety ako výchova k rodičovstvu, zdravotná starostlivosť, ochrana prírody, duševná hygiena ...
Prichádza čas adventu, čas zamyslenia sa aj nad inými hodnotami ako materiálnymi. Zamyslenie nad tým, čo dávame našim deťom, vnukom, čo chceme aby si preniesli do svojho života. Na akú citlivosť ich naladíme, na aké ponímanie spravodlivosti, čestnosti, porozumenia? Aké duchovné hodnoty im vieme sprostredkovať, naučíme ich rozoznávať dobro a zlo?
Čas, ktorý prežívame nie je ľahký, ale napriek tomu sa nevzdávajme radosti, z dávania aj prijímania krásy, priateľstva, lásky. Život pokračuje ďalej - každý rok znova očakávame príchod Božského dieťaťa symbolu večného života, viery a nádeje. Sprostredkujme to deťom a vnúčatám. Verme generáciám prichádzajúcich, nie sú o nič horší, ako sme boli my, len sú iní. Aj napriek tomu, máme ľudskú podstatu rovnakú. A tá je vzácna.
Želám Vám, vážení poslucháči, poslucháčky, tichý a pokojný advent. Obráťte svoj pohľad do seba, do svojho vnútra. Želám Vám čistý biely trochu zasrienený pohľad na zimný spánok prírody okolo vás.
