Glosa týždňa Zuzany Bartošovej: Cena Oskára Čepana a mimoumelecké ciele tvorby výtvarníkov

Glosa týždňa Zuzany Bartošovej: Cena Oskára Čepana a mimoumelecké ciele tvorby výtvarníkov


Cena Oskára Čepana a mimoumelecké ciele tvorby výtvarníkov

Už viem, že výstavu tohoročných finalistov Ceny Oskára Čepana nestihnem vidieť, hoci som túto prehliadku doposiaľ ani jeden rok nevynechala. Od začiatku októbra do šiesteho decembra je prístupná v žilinskej synagóge. Kvôli pandémii necestujem, čas trávim doma za počítačom a venujem sa vlastným textom. Na návštevu výstav som až na výnimky, ktoré môžem vidieť v Bratislave, rezignovala.

Klikla som si preto na internete prezentáciu finalistov a výsledky súťaže. Zaujal ma komentár medzinárodnej poroty, ktorá vo výtvarných dielach víťazky ocenila, citujem: „verejné sprítomnenie neviditeľnej práce pri opatere a výchove detí, domácich kríz a násilia na kresbách, výstižné v stvárnení a plné pragmatickej múdrosti, ktorú naučí iba život." Koniec citátu.

Divákom sa to ťažko vysvetľuje, ale výtvarné umenie dnes žije v úplne iných podmienkach, než na aké sme boli ešte nedávno zvyknutí. Ak sa pred časom autori rozhodli, že budú nezávislí, teda slobodní, tak často tvorili vo svojom voľnom čase a živili sa civilným povolaním. Mnohí sa zamestnali v reklamných agentúrach, ktoré využili, ale zároveň aj zabili ich kreativitu, keď umelci museli riešiť úlohy protirečiace slobode tvorby. Priebojnejší výtvarníci našli priazeň u kurátorov štátnych, regionálnych či mestských galérií. Tí im pripravili výstavy a tým „urobili meno." Nasledoval záujem médií a súkromných galérií, a tak sa niektorým podarilo prepojiť slobodný prejav s komerčným úspechom.

Dnes je situácia iná, i keď reklamné agentúry stále odčerpávajú talenty. Nielen kvôli pandémii sú aktivity súkromných galérií utlmené. Slovenskí autori až na pár výnimiek neprenikli na euroamerickú scénu a domáci trh - ako sa vyjadril jeden mienkotvorný kurátor súkromnej spoločnosti - sa nasýtil. Inými slovami, presvedčivých výtvarných diel je dosť, ale kupujúcich je málo. Navyše, stále sme svedkami toho, ako väčšinové publikum a žiaľ aj väčšina médií bez rozdielu, či ide o súkromné alebo verejnoprávne, sa vo výtvarnom svete nedokážu orientovať a bežne si zamieňajú umelecké diela s gýčmi.

V situácii, keď mecenášstvo na Slovensku nepatrí k dobrým zvykom, aktívnejší, najmä mladí umelci, reagujú na grantové výzvy. Ak v nich uspejú, môžu istý čas tvoriť bez pocitu ohrozenia vlastnej existencie či existencie svojej rodiny. Avšak čoraz častejšie vidno, že témy, ktorým sa venujú, nemajú zažité, že ich stvárňujú len kvôli úspechu a finančnému profitu. Žiaľ, čoraz častejšie sa stretávame s tým, že už nejde o samotné umenie, ale o umenie ako prežiť.

Jednou z príčin je charakter samotných výziev. Čerpajú z každodennosti rovnako ako z naliehavých tém globalizovaného sveta. To možno akceptovať, ak by zároveň umožnili nezávislý a nadštandardný umelecký prejav. Toho je však už čoraz menej. Problém vidím v tom, že medzinárodne koncipované grantové schémy zaraďujú živé výtvarné umenie do sociálnej sféry. Takto sa ocitá ako rovnocenné s voľnočasovými, inak povedané, amatérskymi aktivitami. Nie som si istá, či poradné tímy, ktoré vyhlasujú granty a vyjadrujú sa k ich udeleniu, dokážu rozlíšiť umelecký výkon profesionálneho výtvarníka od výtvoru amatéra. Ale som svedkom toho, že poroty výberových súťaží rovnako ako samotní výtvarníci, berú tento vpád každodennosti do sveta umenia už ako samozrejmosť. A bez väčších výhrad, teda nekriticky, sa mu prispôsobujú.

Daniela Krajčová, víťazka tohoročnej Ceny Oskára Čepana je však iný prípad. Od začiatku svojej samostatnej umeleckej cesty sa programovo venuje sociálnym témam. Je to vec jej slobodného rozhodnutia. Osobne a odvážnym spôsobom sa angažuje nielen v ich umeleckom stvárnení, ale aj v zdieľaní situácie vylúčených či marginalizovaných skupín. Už viac ako pred desaťročím sa venovala podmienkam života imigrantov v Aix-en-Provence a o čosi neskôr spolupracovala s azylovým centrom na juhu Slovenska. Pamätám sa, že navštevovala jeho obyvateľov a organizovala pre nich ako arteterapiu výtvarné workshopy. Samozrejme, zážitky zúročila aj vo vlastnej tvorbe.

To, že sa Daniela Krajčová momentálne venuje a výtvarne vyjadruje k vlastnej životnej situácii, teda k „situácii matiek", ako píše kurátor podujatia Viktor Čech, je pre ňu zrejme prirodzené. Spôsob jej videnia a prežívania sveta je autentický, rovnako ako jej tvorba. Dúfam však, že pri prehliadke jej samostatnej výstavy, ktorá je súčasťou ocenenia, môžem očakávať aj umelecký zážitok.

Živé vysielanie ??:??

Práve vysielame