: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.45 v Rannom ladení.
Samostatná vedecká pracovníčka Ústavu dejín umenia
Centra vied o umení Slovenskej akadémie vied, Zuzana Bartošová sa v
glose vracia k výnimočnej výstave v Prahe.
GT Zuzana Bartošová Toyen
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Toyen
Výstava Toyen, ktorú uviedla počas jari a leta pražská Národná galéria, bude určite výtvarnou udalosťou roka. A nielen v Čechách. Čakajú ju reinštalácie v Kunsthalle v Hamburgu a v Múzeu moderného umenia mesta Paríža, ktoré sa na jej príprave podieľali. Že Toyen, vlastným menom Marie Černínová nielen do Prahy, ale aj do mesta na Seine patrí, je známe. Prežila v ňom s prestávkami viac ako polovicu svojho života. Iniciatíva organizovať jej súbornú výstavu však vyšla z Hamburgu. V úzkej spolupráci ju potom pripravili kurátorky troch menovaných inštitúcií, Anna Pravdová, Annabelle Görgen-Lammers a Annie le Brun, poetka, ktorá sa v mladosti s Toyen priatelila.
Výsledkom bádateľskej a organizačnej práce je nevšedná výstava. Kurátorkám sa s pomocou verejných múzeí výtvarného umenia v Čechách i v zahraničí podarilo zoskupiť enormný počet už známych umelkiných diel, aj ďalšie od súkromných domácich i zahraničných zberateľov.
Prehliadka výstavy bola prechádzkou tajomným a vzrušujúcim výtvarným svetom Toyen, presvedčivá svojou komplexnosťou. Diváci pri nej mohli mať podobné pocity ako ja, keď som sa nevedela rozlúčiť s niektorým dielom, vediac, že už možno nikdy jeho originál neuvidím, že je to jediná šanca sa pri ňom pristaviť a nechať sa chvíľu unášať poéziou farieb a tvarov, ktoré veľkoryso namiešala Toyen. Pocit tajomnosti zvyšovalo architektonické riešenie výstavy. V relatívnom prítmí, bez možnosti vidieť oknami reálny svet, osvetlenie sústredené na jednotlivé kompozície, podčiarkovalo mágiu ich vyznenia.
Výstava mapovala celé tvorivé úsilie Toyen, nevšednej bytosti, ktorá provokatívnym spôsobom existencie budila pozornosť už za svojho života. Presvedčenie, že môže vziať život do svojich rúk, sa však nesústredilo na sebapresadzovanie. Skôr naopak. Toyen dokázala, že je schopná pomôcť priateľom vtedy, keď to najviac potrebujú, alebo sa s nimi rozísť, ak sa zapredali falošnej ideológii. Bytostná anarchistka, ľavičiarka presvedčením, sa rozišla so svojimi blízkymi priateľmi, Nezvalom i Eluardom, keď počas stalinizmu vstúpili do komunistickej strany. Bola tiež autentickou humanistkou a pacifistkou. Počas vojny šesť rokov v kúpeľni svojho malého bytu skrývala židovského básnika Heislera, a tak mu zachránila život. Aj za týchto neľudských okolností však bola predovšetkým umelkyňou. Dokázali spolu, aj každý sám, tvoriť.
Diela z vojnového obdobia sú ťažké, buď zlovestne tiché, plné symbolov násilnej smrti, alebo naopak, tie figuratívne vojnu odsudzujú priamo a vášnivo. Vtedy menej maľovala, viac kreslila. Keď začala opäť viac maľovať, mnohé jej kompozície túto skúsenosť pripomínajú. Intenzívne červené pozadia nedovoľujú nahliadnuť do snových priestorov, ktoré charakterizovali jej diela z predvojnových rokov, z obdobia raných hľadaní po boku s Jindřichom Štyrským, alebo z nasledujúceho, už surrealistického. Modré diaľky absentujú, rovnako ako kryštalické tvary, vznášajúce sa pred nimi. Erotika stratila svoju hravosť, niekedy je plná nečakanej zášte. Pribudla aj dimenzia smútku.
Tok kompozícií v expozícii rytmizovali panely s podrobnými údajmi o etapách života Toyen. O jej priateľstvách, družnom živote pražských i parížskych surrealistov, cestách do cudziny, pobytoch pri mori, ktoré milovala, o výstavách, ilustrátorských a vydavateľských aktivitách. Dopĺňali ich dokumentárne fotografie s presnými údajmi o zúčastnených osobách a udalostiach, ku ktorým sa viazali. Diváci sa tak oboznámili s dôležitými udalosťami a potom sa opäť mohli ponoriť do magického sveta Toyen, ktorý vedela tak sugestívne tlmočiť.
O výstave by sa dalo ešte veľa napísať. Treba tiež oceniť knihu, ktorá k nej vyšla. Je jej rovnocenným pendantom s hlboko zasvätenými textami a množstvom reprodukcií, dokumentov a fotografií. Poctivo pripravená, v českej, francúzskej, nemeckej i anglickej verzii.
Čo dodať? Snáď len túžbu, aby aj Slovenská národná galéria dokázala realizovať podobný medzinárodný projekt. Niekoľko osobností nášho avantgardného výtvarného života je dvojdomých. Ester Šimerová-Martinčeková v Paríži dlhší čas študovala, Imro Weiner-Kráľ, Jakub Bauernfreund, či Endre Nemes - menujem najvýznamnejších - patria našej umeleckej scéne i scéne tej krajiny, kde prežili dôležitú časť svojho života. Bolo by však treba začať s bádaním, hľadaním dokumentov a súvislostí, zmapovať všetky, dnes roztratené diela doma i v cudzine. A mať trpezlivosť s nájdením zahraničných inštitúcií, ktoré by sa do projektu prezentácie umelca pochádzajúceho zo Slovenska odhodlali a tak pomohli jeho tvorbu udomácniť v medzinárodnom kontexte.
