Po odchode Fera Grigláka z kapely na jar 1972 pôsobilo Collegium musicum ako trio a v nasledujúcom období patrilo k najviac zamestnaným kapelám v Československu aj v priľahlom socialistickom zahraničí.
Chlapcom sa dokonca podarilo dvakrát vycestovať aj do kapitalistickej cudziny, kde mali povolené výjazdy len folklórne súbory prípadne symfonické telesá. Predtým však museli zniesť potupné poníženie a pod dohľadom príslušného orgánu sa museli dať ostrihať takmer dohola. Vizáž kapely bola spolu s náročnosťou skladieb aj dôvodom, prečo mali zákaz vystupovať v televízii.
Okrem zovňajšku sa v tých časoch úzkostlivo dbalo aj o ideovopolitickú vyspelosť a profesionálnu spôsobilosť a kapely boli rok čo rok preverované komisiami. Varga – Frešo – Hájek práve v tom čase dospeli k interpretačnej brilantnosti, k absolútnej rytmickej súhre a skladby dokázali vystavať k dokonalému tvaru – tak, ako sú zachytené na živej nahrávke ich ďalšej dlhohrajúcej platne Collegium musicum Live z roku 1973.
Prevláda v nich už však akási intelektuálna odťažitosť na úkor nákazlivej divokej spontánnosti, ktorá dokázala rozohniť Lucernu. Collegium musicum dospelo do kryštalickej fázy svojej existencie.
